Skialpinistický prechod po Kanadsky

"Takýto prechod pre mňa predstavuje tú najkrajšiu formu skialpinizmu!" nadchýňa sa Miki Knižka pri rozprávaní o svojom najnovšom zimnom dobrodružstve. Šesť dní v divokých kanadských horách, s ťažkými batohmi a širokými lyžami cez sedlá a po ľadovcoch, bez žiadneho kontaktu s civilizáciou.

"Od môjho prvého stretnutia s kanadskými horami som sa pokúšal o podobné akcie. Na začiatku to boli kratšie a orientačne ľahšie túry a postupne s pribudajúcimi skúsenosťami som sa odvažoval na ťažšie a dlhšie prechody. Minulý rok nám počasie prekazilo dvojtýždňový prechod horským hrebeňom v rozľahlých Columbia Mountains."

Takéto akcie mám veľmi rád a preto sa snažím každú zimu aspoň o jeden podobný prechod. Napriek zaneprázdnenosti som si našiel čas aj túto zimu a začiatkom apríla sme s kamarátmi Stanom a Peťom vyrazili na prechod v horách medzi Glacier national park a mestečkom Revelstoke.

Vyrazili sme s ťažkými batohmi, ktoré mohli na začiatku vážiť až do 30 kg. Niesli sme stan s kompletnou výbavou, mali sme však aj lano a sedačky. V týchto horách ľadovce nie sú také nebezpečné ako v Európe a šliapali sme nenaviazaní, ale mali sme zistené, že v sedlách na nás budú čakať zlaňáky.

Kým v Alpách sa viacdňové prechody chodia s ľahkými batohmi, spí sa na chatách, počas dňa bežne stretnete ľudí a občas vám nad hlavou preletí vrtuľník, tak na tomto prechode sme sa museli spoľahnúť výhradne na seba. V týchto kopcoch nie je žiadny telefónny signál a v prípade zranenia jedného z nás by cesta po pomoc trvala aj niekoľko dní...

Najdôležitejšia vec pri podobnej akcii je orientácia. " Pri mojich prvých prechodoch sme si veru párkrát pekne poblúdili! Pri tomto prechode sme si však s mapou a kompasom už dobre rozumeli a nemali sme väčšie problémy. V druhej polovici prechodu sa však pokazilo počasie a to som už mapu s kompasom do batohu ani neodložil.

Tieto hory sú povestné bohatými snehovými zrážkami a to sme aj patrične využili. Keď sme mali už plné zuby lyžovania s ťažkými batohmi, tak sme ich po zlyžovaní asi 700 v.m. v perfektnom prašane zhodili dole, vyšlapali sme naľahko naspäť a vychutnali si to bez záťaže. Celkove sme nastúpali počas šiestich dní asi 10 výškových kilometrov.

Naším jediným kontaktom s civilizáciou bolo stretnutie so skupinou skialpinistov vedených švajčiarskym horským vodcom. Ten v týchto horách vlastní horskú chatu z ktorej vodí svojich klientov na lyžiarske túry. Doprava na chatu a zásobovanie sa robí samozrejme len vrtuľníkom.

Pri podobnom prechode je špecifické aj to, že po celodennom prešliapavaní stopy sa večer drina nekončí. Treba nájsť vhodné miesto na táborenie, postaviť stan a pustiť sa do varenia. "Tieto úkony nám zabrali dve hodiny večer a dve ráno. Naplniť ráno Camelbacky nám dalo zabrať." - hovorí Miki

Posledné dni sme šliapali v čerstvom prašane. Prechod viedol horami s najväčšou výškou cca 3000 metrov. Ukončili sme ho vo freeridovej mekke Revelstok, aj napriek jarnému počasiu bolo dostatok snehu až do výšky 600 metrov nad morom.

Na otázku čo nabudúce, začína Miki kresliť prstom po mape, nápadmi nešetrí a plány sú maximalistické...

M.B.