Miki Knižka - rozhovor s vetroplachom.

Miki vyrástol v Novej Lesnej a tak do Tatier to nemal nikdy ďaleko. V slovenskej horskej komunite sa stal známy predovšetkým svojimi víťazstvami v prestížnej a náročnej Sherpa Rallye. Zúčastňoval sa však aj skialpinistických pretekov, horských behov a duatlonov. Popri tom začal liezť a stihol si odskočiť do Poľska na Salomon Trophy. Svojou priaťeľskou povahou si v slovenských horách získal množstvo kamarátov a známych.
V poslednom čase však o ňom nebolo veľmi počuť, zo spomínaných podujatí sa vytratil. Dôvod je jednoduchý – Kanada. Mikiho nový domov, či len dočasný to ukáže až čas. Odchod za Veľkú mláku otvoril Mikimu nové možnosti, ktoré sa on rozhodol využiť naplno. Ale viac sa dozvieme už v nasledujúcom rozhovore:

Čau Miki, som rád, že sme sa konečne po čase stretli, a tak môžeme uskutočniť tento už dlhšie plánovaný rozhovor. Aký je hlavný dôvod tvojej návštevy Slovenska?

Tak samozrejme som sa tešil domov do Tatier, na rodinu, kamarátov a všetky frajerky, ale hlavným dôvodom, pre moju návštevu bol kurz horských vodcov v Čechách, ktorý som začal robiť na jar.


Kurz horských vodcov? To je super. Vidím, že sa naplno venuješ tomu čo ťa baví, tento kurz je totiž náročná záležitosť. Nielen na schopnosti, ale aj na čas a peniaze.

Spraviť si tento kurz, bolo rozhodnutie, ktoré sa nezrodilo zo dňa na deň. Je to len akýmsi prirodzeným vyvrcholením mojich aktivít a môjho života v posledných rokoch.

A tu sa vlastne dostávame k hlavnej téme nášho rozhovoru: tvoj život v Kanade. Poďme však pekne poporiadku. Kedy a kde sa zrodilo rozhodnutie odísť do Kanady?

Spolu s kamarátom Ďurom Petranským, s ktorým sme sa spoznali počas nosenia na tatranské chaty, sme sa rozhodli využiť možnosti a ísť si vyskúšať život za veľkou mlákou.
Náš prvý výlet viedol do USA. Najprv sme pracovali a na záver nášho pobytu sme si splnili sen a uskutočnili výlet na Aljašku. Na druhý raz sme už nedostali víza do USA a tak sme si to namierili do Kanady. Mali sme kontakt do Vancouveru, nejaké sme získali už priamo na mieste. Veľmi nám pomohla jedna Slovenka vydatá za Kanaďana. Po pár mesiacoch na stavbe sme sa vrátili späť. Pri návrate domov sme si už doniesli okrem zážitkov a skúseností aj novú túžbu: pokúsiť sa vybaviť si vysťahovalecké víza do Kanady.
Tie by nám totiž ponúkli prakticky neobmedzené možnosti na cestovanie po celom svete a samozrejme aj možnosť legálne pracovať v Kanade. Na rozdiel od USA sme totož pochopili, že Kanada je miestom kde by sme dokázali žiť.


Počul som dokonca, že v USA ste si museli pomôcť s pracovnými povoleniami „vyrobenými“ Doma na kopírke...

Počul si dobre, bol to konkrétne Ďurov prípad. Chcelo to pevné nervy, doba bola ťažká. Dnes sa nad tým už len zasmejem, ale vtedy nám nebolo všetko jedno.

Vysťahovalecké víza ste mali už takmer vybavené, keď sa stalo nešťastie. Ďura zasiahla lavína počas vynášky na Téryho chatu. Z údernej dvojky, v ktorej ste sa navzájom dopĺňali si zostal sám.

Ďuro mi veľmi chýba a myslím, že nielen mne. Aj ty si s ním začínal na skialpových pretekoch ako dvojica... Po tejto tragédii som si myslel, že sa na všetko vykašlem a zostanem doma. Nakoniec som sa rozhodol, že na ten záverečný pohovor predsa len pôjdem. Víza som dostal a moje rozhodnutie sa časom začalo meniť. Uvedomil som si, že Ďurovi by sa to nepáčilo, takto sa vzdať svojho sna. Do Kanady som odcestoval týždeň pred vypršaním platnosti víz...

Keď si odchádzal boli tvoje záujmy dosť pestré, skúšal si všetko možné a lezenie bolo tak trochu na okraji. Dnes ako vidím sa dostalo na prvé miesto.

Tak aby si si nemyslel, že už len leziem. Bicykel a kajak mám stále v programe a samozrejme popri lezení je v zime mojou hlavnou činnosťou lyžovanie a skialp. Akonáhle sa cez deň nedostanem do terénu a zvýši mi trochu času tak si idem aspoň zabehať. Lezenie ma naplno chytilo po príchode do Kanady. Tie možnosti sú tu jednoducho úžasné. (úžasné – toto slovo miki opakoval v súvislosti s kanadou stále a stále dookola...)

Po príchode do Kanady si mal určite iné starosti, ako lezenie a šport. Potreboval si sa naštartovať, odraziť z nuly. Viem že nie všetkým sa to podarilo a niektorí sa dokonca aj s vízami vrátili naspäť domov a zabalili to...

To máš pravdu. Začiatky boli ťažké, pracoval som na stavbách, vystriedal som veľa robôt. V Kanade sú predsa len iné možnosti ako u nás a tak sa mi podarilo dostať do stavu, keď som pracoval pár mesiacov do roka a zvyšok som liezol a cestoval. Neskôr som sa začal špecializovať na výškové práce s lanom. V tejto oblasti tu ešte nie je taká veľká konkurencia a baví ma to podstatne viac než tie predošlé roboty. Založili sme s kamarátom firmu a následne som si spravil aj medzinárodne uznávaný kurz s certifikátom v americkom Rene.

Tvoja prvá väčšia akcia v Kanade sa skončila hneď úspešne. S Mišom Malákom si vystúpil na McKinley. Na vrcholovom hrebeni si bol dokonca tri krát v priebehu niekoľkých dní.

Na túto akciu spomínam rád. Absolvoval som ju krátko po operácii kolena. Chcel som využiť Mišovu prítomnosť na študijnom pobyte na Aljaške, pretože v Kanade sa mi predsa len ťažko hľadalo primeraných partnerov. Na akciu s nami vyrazil aj Kanaďan Andy. Ten však nebol ešte dostatočne psychicky pripravený a po počiatočných problémoch s aklimatizáciou sa vrátil späť. S Mišom sme pri prvom pokuse o vrchol vystúpili Messnerovým kuloárom až na vrcholový hrebeň, po ňom však treba ísť ešte pomerne dlho a my sme radšej na lyžiach zostúpili normálkou do tábora. Za pár dní Mišo ešte nebol fit, tak som sa pokúsil vystúpiť sám normálkou. Vrátil som sa bez vrchola a následne sme vystúpili s Mišom už konečne na vrchol. Bol to super zážitok a prvá skúsenosť vo vyšších horách.
Pred touto akciou však určite stojí za spomenutie treking v Himalájach spolu s Maťom Stáňom. Aj keď sme nevyliezli na žiaden kopec, bol to prvý kontakt s takými veľkými horami a vysokou nadmorskou výškou.

Akí sú Kanaďania? Máš medzi domácimi kamarátov na ktorých sa dá spoľahnúť?

Moju prvú zimu v Kanade som po odpracovanom lete vo Vancouveri strávil v Rocky Mountains, nazývanými aj Rockies. Bol to náš sen, ešte s Ďurom sme si chceli nájsť prácu v týchto horách. Bola však akurát kríza po teroristickom útoku v USA a mne sa nedarilo nájsť si prácu. Namiesto nej som však stretol Kanaďana Opiho, ktorý plánoval celú zimu liezť ľady. Požičal mi časť výstroje a nasledujúce tri mesiace sme strávili lezením takmer každý deň. On spal v aute, ja som si prenajal malú izbičku. Varili sme si spolu, nepotrebovali sme veľa.


Mal si dosť peňazí?

Nemal som dosť peňazí na celú zimu. Až mi došli peniaze, vrátil som sa za prácou do Vancouveru. Na podobný život tu sú vytvorené podmienky, čo aj mnohí domáci využívajú. Existuje tu pomerne veľká komunita ľudí, ktorí v lete pracujú napríklad ako drevorubači alebo sadia stromčeky a v zime už nič nerobia len lyžujú a lezú. Kanadským paradoxom je to, že po šiestich mesiacoch práce v lete majú automaticky nárok približne rovnaký čas byť na podpore čo aj využívajú. Nie je výnimkou, že pri tomto životnom štýle si za nejaký čas našetria napríklad aj na dom.

Toto bude pre Slovákov silná káva. Myslím, že podobné možnosti neexistujú hádam ani nikde v celej Európe.

To by si bol prekvapený ešte mnohými ďalšími kanadskými fenoménmi. Množstvo z týchto ľudí žije v zime v obytnom aute s upraveným kúrením. Umyť sa chodia do bazénu a vyprať si môžu v špeciálnych práčovňach. Takto veľa neminú a môžu sa premiestňovať. Viesť takýto život nemajú problém aj páry, keď som však stretol ženu, žijúcu samu v aute a chodiacu lyžovať každý deň, bol som šokovaný aj ja. Títo ľudia po dvoch-troch mesiacoch prelyžovaných v prašane sa tešia z každého dňa. ako by bol ten prvý. Pri jazde postarší pánovia výskajú od radosti a keď sa večer nasáčkujú do auta nasleduje otázka: "Kam ideme zajtra?"


Pár zím si takto fungoval aj ty.

Snažil som sa zarobiť dosť cez leto a niekoľko zím po sebe som strávil v Kanadskom Revelstoke. V tom čase tam ešte nebolo lyžiarske stredisko. Fungoval tam Heliskiing a žila početná komunita skialpinistov. Lyžovali sme každý deň v prašane a dať si deň pauzu bol jednoducho problém. Viacerí našlapali za zimu vyše 200 000 výškových metrov, jeden blázon dokonca prekonal hranicu 300 000.

Vráťme sa ešte ku Kanaďanom.

Ja som mal s nimi od začiatku veľmi dobré skúsenosti. S Opim som dodnes v kontakte a mám aj niekoľko ďalších kamošov, s ktorými chodím liezť, alebo v zime lyžovať. Jedným zo špecifík týchto ľudí je, že všetci fajčia trávu. Ja som prakticky v Kanade ani nestretol domáceho, ktorý by si ju nezafajčil aspoň príležitostne.

Ďalšia veľká akcia smerovala do Južnej Ameriky, boli ste tam myslím tri mesiace a o rok si sa tam vybral znova.

Južná Amerika ma úplne očarovala. Moje očakávania sa naplnili. V Peru sa k našej skupine pridal aj kamoš z Katalánska. Vyliezli sme 7 šesťtisícoviek a potom sme trekovali hore dole. Na ďalší rok bola mojim cieľom Bolívia. Tam mi už všetko nevyšlo podľa predstáv. Ochorel som na infekčný zápal pľúc a moje cestovateľské zážitky som obohatil o pobyt v bolívijskej nemocnici. Našťastie všetko dobre dopadlo a s kamarátom Danom Dvorským sme vystúpili na najvyšší vrch v Bolívii Sajama (6600). Moju deviatu šesťtisícovku a zároveň výškový rekord.
Južná Amerika je krajina, kde sa dá ešte stále podniknúť veľa vecí za málo peňazí, aj preto sa tam chcem vrátiť a uprednostním ju napr. pred expedíciou do Nepálu.


Minulú jeseň si už tvrdo pracoval na prípravach na kurz horských vodcov. Ako si spomenieš na výlet do Thajska?

Thajsko bolo roky jeden z mojich cieľov. Na jeseň bolo vo Vancouveri zlé počasie a ja som potreboval liezť, tak som si zbalil batoh, kúpil letenku a už som sedel v lietadle.

Sám?

Keď niečo naozaj veľmi chceš, jednoducho to začni robiť aj sám a tí správni ľudia sa skôr či neskôr objavia. Ja som stretol zaujímavých ľudí už na letisku v Thajsku. A to by si neveril koľko je napríklad sebavedomých žien, ktoré cestujú samé. S jednou Kanaďankou som uskutočnil túru na morskom kajaku. Bola sama, jej priateľ mal pracovné povinnosti ona cestovala aj tak.

A čo lezenie?

Parťákov som zohnal veľmi rýchlo a potom som už liezol prakticky každý deň. Do Thajska už treba prísť rozlezený, cesty boli ťažšie a často previslé. Bol to však super zážitok a chcem sa tam vrátiť a využiť skúsenosti. Keď si niekde prvý raz, zaplatíš vždy začiatočnícku daň.


Mal si tam aj iné zážitky?

Viem na čo narážaš, krátko pred odchodom do Thajska som absolvoval kurz prvej pomoci. Po príchode som ešte nebol aklimatizovaný, nemohol som spať a tak som sa vybral skoro ráno na prechádzku ulicami. Vtom som zbadal muža ležiaceho na ulici v kaluži krvi. Havaroval na motorke. Mal som ešte v čerstvej pamäti veci z kurzu a tak som mu dal prvú pomoc ako z učebnice. Bol som aj pri prevoze do nemocnice, hádam mu to pomohlo. Tá nemocnica však vyzerala otrasne, pri lezení som si dával potom radšej pozor...

Vráťme sa do Kanady. Na ktoré akcie v horách spomínaš najradšej?


V lete to bol Tantalus traverse. Trojdňový prechod hrebeňom divokých hôr. S kamarátom Peťom zo Slovenska sa nám to podarilo prejsť až na štvrtý pokus. Zo zimných akcií si najradšej spomínam na skialpové prechody Misty traverse a McBride traverse. Spolu s kamarátmi Stanom Fabanom, Danom Dvorským a Peťom Mrázikom sme boli 5 dní za perfektného počasia v úplnej divočine. Nestretli sme ľudí, neboli tu žiadne stopy. Orientovali sme sa podľa mapy a kompasu.

Peter Svätojánsky po návrate z Kanady povedal, že chápe Kanaďanov, ktorým sa nechce pretekať v skialpe. Oni totiž môžu chodiť celý život na túry a pritom nemusia žiadnu zopakovať.

V mojich začiatkoch som sa zúčastnil aj ja niekoľkých pretekoch. Pretekanie tu bolo ešte v plienkach, museli sme cestovať za pretekmi veľa kilometrov. Pár krát som stál na bedni, ale nemal som z organizácie dobrý pocit. Postupne som sa začal sústrediť na lezenie a lyžovanie, prípadne prechody. Popri tom už nezostal čas na prípravu a chodiť na preteky len tak, to je fušerina. Súhlasím s Petrom, tie podmienky sú také úžasné, že potreba pretekať je tu potlačená do pozadia. Kanaďania nebudú cestovať často aj tisíce kilometrov kvôli dvojhodinovým pretekom po zjazdovkách.
Minulú zimu sme s kamarátom Stanom Fabanom dokonca jedny preteky zorganizovali. Bola to cenná skúsenosť, ale či v tom budeme pokračovať, nie je isté. Mňa čakajú teraz náročné kurzy v Európe.

Spomenieš si ešte na Sherpa Rallye? Kôli Kanade si musel ukončiť svoju víťaznú šnúru.

Bolo to nádherné obdobie. Cez nosenie som sa dostal do hôr. S kamarátmi sme sa hecovali a predbiehali sa kto vynesie viac kíl, prípadne určitú váhu za lepší čas. Sherpa bolo také pekné vyvrcholenie nosičskej sezóny.


A čo Salomon Trophy? Ako na to spomínaš s odstupom času?

Bol to obrovský zážitok, však to vieš sám. Naše plány však zostali tak trochu nenaplnené. Keď si spomeniem na víťazov jedného z prvých ročníkov, ktorí mali v teame vekový priemer 50 rokov tak verím že náš čas ešte príde...

Aké máš plány po kurze horských vodcov?

Samozrejme by som po kurze chcel začať vodiť. Popri tom pracovať na rozvoji našej firmy na výškové práce. Na mysli mám stále aj nejaké pekné projekty v horách, kde je hlavnou podmienkou dobrá partia kamarátov. Nevylučujem, že sa v budúcnosti pokúsim aj o nejaký vyšší kopec, nemalo by to však byť za každú cenu.

Na prácu horského vodcu si sa začal pripravovať už v predstihu. Založil si vlastnú internetovú stránku. www.mountainproguiding.com

Stránku som založil iba nedávno, chcel by som aj pomocou nej ľuďom tu v Európe priblížiť krásu Kanadských hôr. Dúfam, že úspešne zvládnem kurz horských vodcov. Páčilo by sa mi sprevádzať ľudí po Kanade a použiť pritom moje skúsenosti a znalosti krajiny. Myslím, že keď tam príde človek prvý raz ako turista, tak nemá šancu ani zďaleka toľko vidieť a zažiť ako keď bude na cestách s niekým, kto dokonale pozná miestne pomery.

Ďakujem za rozhovor a prajem úspešný priebeh kurzu. Verím, že ešte tu budeme mať o čom písať...
M.Bartoň