Wilder Kaiser 1969 - 1979

Po „zmene“ bydliska som podľa potreby improvizoval môj život, jeden z dobrých nápadov bol tento. Bývali sme už v Mníchove, ale aj v Garmischi, no a neďaleko bol aj Divoký Kaiser. Po niekoľkých výletoch som dostal fixnú ideu, že tieto kopčeky chcem poznať lepšie. Tak sme kúpili na pôžičku jeden 8m dlhý karavan a postavili ho tam pevne, ako chatu, neďaleko pohoria.

No a začala tu takzvaná salámová taktika, ktorú dnes používa Martin Bartoň, ale ešte precíznejšie Rišo Pouš, že v oblasti, kde práve si (oblasť je saláma), odkrajuješ tenké krúžky a užívaš ich v pohode. Keď si tam dlhšie, tak sa ti aj viacej ujde. Časovo bolo ťažké byť tu často - zuby sa robili v Mníchove, tam bol prameň peňazí. Športoval som ešte aktívne za Garmisch a bol som veľa preč.

Predstavím tu jednu moju obľúbenú túru, ktorú som robil s rozličnými partnermi, ale aj sám a klamal by som, keby som udal nejaké číslo koľkokrát som ju išiel. Vytiahnem sa z toho takto: každý rok asi 3x, takže asi 30x, v podstate je to jedno. Vyberiem špeciálneho parťáka, lebo sa volal Hermann Kaiser a to tam výborne pasuje. Bol krajský sudca v Mníchove a podľa toho aj nešikovný, slabý lezec a ešte slabší lyžiar. Inak fajn chlapík a chcel ísť nasilu so mnou túto túru. Musím sa priznať, že na ťažkú túru by som ho nevzal, ale táto je ozaj ľahká.

Hermann ma príde zobrať do kempingu a za chvíľu ideme už horskou cestičkou na Wochenbrunner Alm. Jeho auto je VW kombi s automatikou, na ceste je ešte hladký sneh a on, ľavý ako je, pridáva v poslednej zákrute plyn, začneme sa šmýkať a skončíme v garáte v hlbokom snehu. Vidí nás už plno ľudí na parkovisku, zbehnú sa k nám a vytlačia nás na cestu. No pekný začiatok.

 

Pri peknom počasí je tu dosť ľudí, odpadá robenie špúry, tá je skutočne prvotriedna. Pásy sa vtedy ešte nelepili, boli len na španovanie na dĺžku a zapnutie cez lyžu. Tak sa rytmicky pohybujeme miernym stúpaním až po Gaudeamus Hütte. Dáme si na terase jeden čaj a zaradíme sa do špúry traverzom až po začiatok Kübler Karu. Je tam len jedna špúra, tak je ten pohľad na karavánu veľmi pekný. Môj osobný rekord od chaty po Elmauer Tor po tvrdom firne, behom s palicami, bol 32 minút. Celá túra sa chodí bežne za 3 hodiny. Písané je 3:15. Píšem to len orientačne, lebo s Hermannom to trvalo 4:30!! No, bola mi aj zima.

Nasleduje popis túry, po nemecky:

Po traverze príde prvý schod a ten vedie do širokého Kübler Karu, kde pri dobrom firne stúpa každý, kadiaľ chce, miesta je dosť. Stred Karu skoro nikdy nie je zničený lavínami, je to ideálne miesto na zábavu.

Niečo strmšie sa tiež nájde a to je ten stredný úsek Karu: smerom hore traverzy (je ich dosť) a smerom dole je to pre slabých lyžiarov tiež mierna prekážka. Hermann tu ukázal, že po 20 pádoch sa človek nemusí ešte dolámať :-) To je ešte stará DAV škola! Dosiahneme druhý schod v Kare, odtiaľto už vidíme Elmauer Tor a spodnú časť nášho kopca. Trocha bojujeme proti dehydratácii a Hermann, ako pravý potomok Louisa Trenkera, vytiahne jeho tľapkačku z vrecka, dáme si po štamperlíku Enziána. Ďalej je to už len mierne strmé a o chvíľu už stojíme v sedle - Elmauer Tor. Môj prvý pohľad je na ľavú stranu, kde je niekoľko pekných ciest, ktoré som ešte neliezol. Tak nabudúce... Na pravej strane je náš Goigner Halt a Hermann sa tam díva, ako by tam šiel pod gilotínu.

 

Kým tu hore niečo zjeme a vypijeme, nazbiera sa tu spústa ľudí, vzduch smrdí po rozličných šnapsoch ako v krčme. Zájdeme ešte kúsok vyššie, kde je depot lyží, založíme mačky a čakáme, kým bude veľká medzera medzi lezcami. Vidím, že Hermann by bol rád išiel na lane, ale vravím mu „vidíš, že sa to chodí bez lana“. Nechal som ho ísť v stope predo mnou.

V zime je to firnový výstup strmým žľabom, v lete je to prípadne na krátke lezenie za 3+, podľa mňa za 2+. Turistika. Keď vyjdeme hore do sedla, je Hermann nadšený ako na Nanga Parbate, asi som mu spravil tou túrou úžasnú radosť. Máme to ešte kúsok po hrebeni na vrchol a musím povedať, že aj keď tu poznám už každú skalku, robí mi to zakaždým radosť, sedel by som hore aj hodiny. Hodím pohľad do doliny na druhej strane, ku Fritz-Pflaum Hütte. Tam je niekoľko extrémnych žľabov, tak nabudúce idem tam. Nedá mi to aby som si nespomenul vždy na Gipsyho, ako by to bolo, keby bol tu. Ale potom by som zase ja nestačil. Teraz mám môjho Hermanna a to musí stačiť.

No a ten sa bál ako prvý vstúpiť do žľabu, tvárou k snehu a na špičkách mačiek, to ešte nerobil. Tak idem ja a držím mu nohu zdola, krok za krokom. Dole nižšie išiel už sám. Vyhlásil to za veľké dobrodružstvo. Som si istý, že v pondelok dostali jeho odsúdenci len polovičný trest, lebo videl svet v ružových farbách.

Zjazd od Elmauer Tor nechcem detailne opisovať, išiel som to po krátkych úsekoch a díval sa, čo sa v nasledujúcom momente stane. Že ten človek zišiel bez zranenia do doliny, považujem za zázrak. Posledný ľahký úsek pred chatou zišiel bez pádu, hoci firn bol už zmäknutý. Prima Hermann :-) Ešte kúsok k autu, na Wochenbrunner Alm ide len jedno pivo z fľaše po stojačky, je to tam absolútne preplnené. Cesta dole je už mokrá, tak sme za pár minút zase v kempingu. Tam nás privíta Pira so správou „susedia prídu k nám hneď na capuccino, sadni do auta a skoč do Wörglu kúpiť zákusky“. Sakrament, a čo moje pivo? Neskoršie. Ale ja som tiež sladký, tak donesiem krémešky a kardinál rezy. Aspoň to, čo mám rád. No a za tým išlo konečne pivo :-) To boli dve túry s Hermannom: prvá a posledná!!

V galérii je ešte pár obrázkov z iných rokov neskoršie.

Jano Banko