Vlakom za prašanom na Vianoce

Pred Vianocami nastupujem na dlho očakávanú a hádam aj zaslúženú dovolenku. Teploty pred Štedrým dňom v Bratislave stúpajú nad desať stupňov a preto poslušne krútim rodinohodiny a čakám na zlepšenie podmienok. Nie však v domácich končinách, keďže zjazdovkový fitness skialp nie je nič pre mňa a nič nenasvedčuje tomu, že by tomu malo byť po Štefanovi inak.

Ponúka sa však možnosť vyraziť za kamošmi do údolia Gastein. Snehové podmienky sa tam postupne zlepšujú a nebude problém oželieť Štefanskú pitku.

Samozrejme by som nerád takú diaľku meral sám a sľubujúc parádne pojazdenie spolu so stretnutím s kamarátmi ukecávam parťáka. Hodinu pred Štedrým dňom však prichádza správa, že nikam nejde. Samému sa mi 480 km kérovať nechce a tak vyšpekulujem zábavnú cestu vlakom. Petržalka – Viedeň – Leoben – Bischofshofen – Bad Hofgastein. Útechou mi je, že spiatočná cesta je až po Viedeň bez prestupov. Logistika klapla a ja s lyžami, lavínovým batohom a ostatnými vecami dorazím pred desiatou večer na miesto činu.

Piatková predpoveď sľubuje vietor a sneženie preto nie je priestor na žiadne veľkolepé túry. Jarouš vyberá miestnu klasiku Kalkbretterkopf v údolí Angertal. Začíname pri údolnej stanici lanovky a krátko na to začneme naberať výšku strmou stopou lesom. Zimná rozprávka. Stromy olepené množstvom snehu, takmer bezvetrie a čerstvo prešliapaná stopa. Tesne pod Gadauner almami vychádzame z lesa. Viditeľnosť biedna, vietor silnie a sneží. Našinec neznalý pomerov by to asi mal už zabaliť, Jarouš však vie ako bezpečne ďalej, tak pokračujeme smerom za našim dnešným cieľom. Túra, ktorá je za dobrých podmienok veľmi populárna a hostí desiatky skialpinistov, dnes nie je taká vychytená. V doline stretávame možno tri dvojice a na vrchol idú za nami len dvaja odvážlivci. Pod vrcholovým hrebeňom nasadíme haršajzne, ostrý hrebienok na pešo a k vrcholu zase na lyžiach. Nezdržujeme sa. Zhodiť pásy, dotiahnuť lyžiarky a ide sa dole. Lyžujeme vrcholových žliabkom ufúkaným snehom. Asi po 100 výškových metroch to však pride. Prašan, zo začiatku trošku zmenený vetrom, čím nižšie, tým lepšie podmienky. Skutočná odmena. Vietor nám už vôbec nevadí a užívam si prvé oblúky tejto zimy a hneď v takomto perfektnom snehu. Dole potokom a kúsok po zjazdovke. Prvých 1200 výškových metrov tejto zimy nemalo chybu napriek tomu, že bolo zamračené so snežením.

Nečudo, že boli moje očakávania na sobotu vysoké. Relatívne lepšia predpoveď s dobrou viditeľnosťou, no silnejúcim vetrom a pretrvávajúcou lavínovou trojkou si žiadala skúseného lokálneho borca. Jarouš teda vyberá Silberpfennig. Túra na kopec oproti Kalbretterkopfu s možnosťou lyžovania inou trasou Angertalom. Pridáva sa k nám parťák z Budejovíc Kuba, a tak v trojici vyrážame rovnakým smerom ako v piatok. Hneď pri ceste autom vidíme, že dnes budeme mať zaujímavé výhľady na kopce v okolí. Takže mi rovnaká výstupová trasa pod Kalbretterkopf vôbec nevadí. Míňame almy a vietor, tak ako včera, naberá na sile. Prichádzame na roveň pod Kalkbretterkopfom, kde nás čaká krátky zjazd (asi 150 výškových metrov) a mali by sme opäť nalepiť pásy v ústrety Silberpfennigu. Fotím, natáčam a kochám sa. Chalani už odjazdili, ja už nasadzujem prilbu a chystám sa na to isté. Terénou hranou a prevejom zrazu prelyžujú dvaja borci, narežú asi 30 cm hrubý a 10 m široký odtrh. Kokoti. Priamo na mňa, tiahlo airbagu mám už v ruke. Naštastie nános nie je vysoký a zastane pár metrov predo mnou a ja nemusím potiahnuť. Chlapčiská prejdú okolo akoby nič a ja ostávam v nemom úžase. Beriem sa preč a lyžujem za chalanmi do bezpečia. Plný myšlienok, ako to mohlo dopadnúť.

Veľmi sa mi už dnes nikam nechce a bojujem s vnútorným nepriateľom. Nahadzujeme pásy, čaj, horalka a vidíme za nami prichádzať dvojicu lyžiarov. Nie sú to dvaja už spomínaní, ale chalan s babou. Pokračujú v tých istých rituáloch ako my, keď tu zrazu začujem ranu. Chalanisko pri chystaní sa na výstup aktivoval babe airbag. Tá mu dá patrične vedieť, čo si o tom myslí. Odchádzame a nechávame ich riešiť vzniknuté komplikácie.

Na Silberpfennigu sme dnes prvé družstvo. Fúka silný nárazový vietor a ja z výstupu na neznámy a pekný kopec nemám príliš veľkú radosť. Predbieha nás raketové družstvo asi siedmich borcov, ktorí miera rovnako na vrchol. Som rád, že nie sme na kopci sami a rozmýšlam, čo nás bude čakať pri zjazde. Tak ako včera pod hrebeňom haršajzne a posledných pár desiatok výškových metrov na vršok v traverze a burácajúcom vetre. Prichádzame ku krížu, vietor sa prekvapivo utišuje. Kochám sa výhľadmi do Raurisu na Sonnblick a Hocharn. Za nimi trčí aj Glockner. Lyžuje sa priamo z vrcholu a Jarouš zvestuje, že skupinka pred nami lyžovala dole Angertalom, rozumej inak ako výstupovou stopou. Prichádzajúce informácie ma napĺňajú optimizmom a začínam byť zdravo zvedavý, čo nás čaká. Sneh pod vrchom je úfukaný do strúng a vetrom vyšľahaných návejov. Platí, tak ako včera, že čím nižšie, tým lepší sneh. Takže sme zase raz vytešení v prašane a mierime pre mňa do neznámeho terénu. Z rozľahlej pláne prechádzame do strmého zavretého žľabu plného prašanu. Vôbec nevadí, že už je rozlyžovaný. Doryjeme ho statočne. Mierna lúka, hustý les, slalom pomedzi polom popri potoku, všade je plno čerstvého snehu. Nechávame sa viesť stopou našich predlyžiarov, ktorá nás privádza na zjazdovku. Po chvíli sme pri aute. 1600 výškových máme v nohách a plní dojmov mením plánované kúpele za posedenie s kamošmi pri víne.

Tretí deň býva kritický a my plánujeme, ako využiť deň s najlepšou predpoveďou počas môjho pobytu tak, aby som stihol aj vlak na cestu domov. Meníme lokál a vyrážeme prvým skibusom do Sportgasteinu. Táto najvyššie položená časť Ski amadé vo výške 1600 m. n. m. je východiskom aj na veľkolepé túry na Schareck, Ankogel a Geisslkopf. Vyberáme si túru na Vorderer Geisslopf, bez pár metrov trojtisícový kopec. Túra naň vedie cez chatu Hagener, ktorá je už na hlavnom hrebeni deliacom Salzburgsko a Korutánsko. Ťapkáme dobrú polhodinu menčestrom bežkárskych tratí, kým začneme aspoň pozvoľne stúpať. Na naše prekvapenie vedie strmým svahom prekrásne vedená stopa. Relatívne rýchlo naberáme výšku a i keď na nás počas celého výstupu slnko nezasvieti, úsmev z tváre nám nezmizne. Tak ako to je už dobrým zvykom, pod hrebeňom dávame haršajzne a prekonávame posledný výšvih ku chate. Na chate sme okolo dvánastej a už vieme, že dnes na vrchol nepôjdeme. Cesta na Geisslkopf je vyfúkaná a ani časovo nám to nevychádza. Chalani vyrieša aj komplikáciu v podobe chýbajúcej skrutky na komíne mojej F1-ky a môžeme vyraziť z pohodlia krásneho winterraumu Hagenerhutte.

Budem sa opakovať, ale opäť platí, že po pár oblúkoch v trvdom, vetrom ubitom snehu, jazdíme prvotriedny ľahučký prašan až celkom dole k bežkárskym tratiam.

S chalanmi dáme dohodnuté pivo a skibusom do Bad Hohgasteinu a odtiaľ už na vlak do Viedne.

Zopár postrehov na záver:

Je skvelé, keď vás neznámymi kopcami pri zvýšenom lavínovom nebezpečenstve prevedie skúsený kamarát, znalý aktuálnych lokálnych podmienok.

I keď je jasné, že skutočný skialpinizmus je v Rakúsku oveľa viac rozšírenejší a aj pri horších podmienkach skoro vždy niekoho stretnete, treba byť ostražitý, sú to tiež predsa len ľudia.

Je veľmi osviežujúce a aj ekologicky zodpovednejšie využiť na cestu za prašanovým dobrodružstvom verejnú dopravu a cesta naspäť sa dá napríklad využiť aj na napísanie takéhoto článku pre Vetroplachmagazín.

Milí fanúšikovia Vetromagu, prajem vám v roku 2020 veľa vydarených túr v dobrej spoločnosti a hlavne šťastné návraty v plnom zdraví.

Lukáš Stanzel

Sportrysy Team

foto: autor a Jakub Cejpek