Traja ultráši a huspeninový pes okolo Banskej Belej

Keď je človek navnadený nekonečnými možnosťami pobehovania po zaujímavých miestach Štiavnických vrchov, príde domov z jednej pobehovačky a hneď plánuje ďalšiu. A keď sa plánmi pochváli a tie sa ostatným zapáčia, hneď sa kujú plány na spoločný výbeh. A keď k prvej spoločnej akcii v roku dôjde, vznikne toto tu. Cestou na miesto činu vyvstala v podstate len jediná závažná otázka - kto bude tentokrát za brzdu, lemru, slimáka dýchavičného, a teda za huspeninového psa. A pretože v aute padali silné reči o Dolomitoch, Lavaredach, Cortinach d Ampezzo, Chamonixoch, nízkosacharidových diétach a serióznych tréningových metódach, pôvodnému Psovi bolo veľmi rýchlo všetko jasné. Aj fotky z akcie tu dole v galérii, fotené väčšinou odzadu, sú jasným dôkazom. Tak sa začínal „tešiť“, aký zase príde domov rozmlátený po necelých 35 kilákoch, lebo takéto si vymyslel kolečko okolo Banskej Belej:

Parkovanie, štart aj cieľ strategické, v city medzi Jednotou a krčmou vymyslel. Odtiaľ po žltej a modrej do sedla Volárska. Bolo treba najskôr kúsok dolu dedinou. No aby to malo štýl, nie po asfaltke, ale po trase pôvodnej Štiavnickej Anče. Potom popred ruiny Dinasky a už sa skupinka štverala hore lúkami. Pekné výhľady (Belá a Halčiansky tajch a tak) a zatiaľ suchý podklad. Lebo v noci ešte pršalo a predtým pár dní tiež. Pes stíhal, nohy ešte pevné a jazyk nevisel.

Dlhší výklus hore do sedla Volárska – to bola šotolina, trochu asfaltu, jeden preskok cez rampu, nejaké lúky a lesíky, nad hlavami sivo. Modrú značku po strmej spádnici na kopec Strela bolo naplánované obabrať obchádzkou po lúkach, lebo vyzerala krajinársky krajšia ako dupanie po rúbaniach - a aj tak bolo.

Z Volárskej dlhý zbeh po zelenej ku Kolpašskému tajchu. Zase všetky druhy povrchov, už aj nejaké kľučkovanie po rozbahnených úsekoch, no stále pohodičkové lesné cesty. Aj keď na psí vkus chlapci nejako rýchlo prášili dole kopcom. Výhľady do diaľok sa vďaka sivote nekonali, ale tam aj tak väčšinou zavadzia les. K vyhliadke z cesty na tajch kratučká zachádzočka, nech je fotka na titulku a pre manželky ako dôkaz, a išlo sa ďalej.

Krátky úsek bez značky, zväčša po lúkach, potom obchvat osady Zvotle a krátko do kopca k náučnému chodníku Kysihýbel – taká spojka, aby sa nemuselo po ceste, kade ide značka. Miestne psiská zalezené, max že sa rozčuľovali spoza plota. Niektoré vyzerali ako krátko pred infarktom, lebo veľa ľudí im tadeto popred nos asi nebehá, ale hádam to prežili. Na zákrute náučného chodníka krátka pauza na prejedenie a na výber – či sa ide dole do Kysihýbľa po pravej, či po ľavej strane doliny. Odhlasovaný bol pôvodný (ľavý) variant, natiahnutý v hodinkách, aj keď ten druhý bol asi krajší.

Takže serpentíny dole k ceste a po desiatovaní potešila „Všivavá studnička“ v jednej z nich, s dobrou vodou. Okolo vodárne stádočko nabehlo do traverzu po tej ľavej strane doliny a ten, aj keď bez nejakých cirkusových atraktivít, viedol veľmi príjemne po mäkkom singlíku až ku bráne známeho arboréta. Žiaľ zavretého.

A bolo treba sa pod kalváriu dostať, a to znamenalo trochu asfaltu, ale zase aj akvadukt – jeden z divov Štiavnice. Ani to tak nebolelo a už tu bola znovu šotolina a lúky a pod kalváriou aj prví ľudkovia – autoturisti. Sivota ale stále, výhľad na Glanzenberg (najbližší cieľ) s hlavou v oblakoch, južný vietor príjemne ovieval, nevadil. Išlo sa viac do kopca, tak huspeninové psisko stále stíhalo, aj keď nohy už cítilo.

Zaujímavo naplánovaná bola spojka z Hájika na náučný chodník na Glanzenberg, aby nebolo treba do mesta zachádzať. Na mape bol síce nakreslený akýsi strmý chodník pomedzi Michalštôlňu a Hybalku (700 m), no v realite tade akoby už poriadne dlho nik nešiel. Použiteľný však bol, aj v teréne zreteľný. No bez navigácie či by sme ho trafili? Zaujímavé sú tieto domorodé „psie chodníčky“. Každopádne, mohli sme začať obdivovať miesta najstaršej ťažby a pobytu miestnych baníkov. Aj výhľady na mesto a okolie:

Do sedla Červená studňa popri tyrkysovej Veľkej vodárenskej je to len kúsok a cestou ďalší fajný prameň, ale aj bordelisko po lese rozhádzané, podľa „sortimentu“ vizitka miestnych Rómov zo Šobova. Super reklamu si robia, veď ako všade. Vynorenie z lesa, to je po ľavej ruke tajch Červená studňa, po pravej asfaltka a vpredu štýlová krčmokaviareň či bufet, či čo to je (nikdy neviem). Okolo samozrejme typický víkendový autoturistický frmol, tak sme radšej hneď zdrhali ďalej:

Za sedlom koncentrácia pamätihodností poľavuje, ale zase pribúda lúčnych úsekov a konečne sa na nebi začala ukazovať aj iná ako sivá farba. Dokonca aj slnko začalo prebleskovať, hneď bola tá predjarná krajina farebnejšia. Vlnitý terén mierne hore aj dole – kúsok po červenej do Sedla pod Studeným vrchom, kúsok po zelenej a prebeh na modrú smer Podhorie. Príjemné a čoraz farebnejšie, len tempo sa nejako zrýchľovalo, vraj „v tušení cieľa“. Huspeninovému psovi už visel jazyk „proklatě nízko u pasu“.

V Podhorí bolo treba dobrzdiť a predriftovať prudkú zákrutu okolo krčmy a trafiť druhú odbočku pomedzi domy von z dediny, na lúky. Posledný, klesavý úsek priamo do cieľa, nie dlhý, už proti slnku. Rozpačité boli očakávania (alebo skôr obavy), čo bude pod nohami, lebo podľa ortofotomapy to vyzeralo na typickú „poľnohospodársku spojku“, a ešte popri potoku. A taká aj bola. O zábavu sa postarali hore traktoristi z Podhoria a dole tí z Belej. Spolu so svojimi ovečkami (a s predošlým počasím, samozrejme). Ešte, že v úplnom závere viedla cesta potokom, bolo kde sa aspoň trochu oprať.

Ale na ceste po asfalte pomedzi domy sa ešte podarilo nejaké to blatko z podrážok oklepať, tak hádam nemuselo ísť auto cestou domov ešte cez umyvárku. Len niektorí z neho potom skôr vypadávali, ako vystupovali, takí stvrdnutí, že? No aj tak vraj dobre bolo. Takže hádam aj nabudúce...

Rišo Pouš