Sulzkogel (3016m), Stubaiské Alpy

Po prvé: Stubai bola moja náhrada za Tatry. Po druhé: tak isto blízko. Po tretie: tak ako som mal obľúbené túry doma (Krížna napríklad), tak som si nevysvetliteľným spôsobom obľúbil Sulzkogel: od auta akurát 1000m výškový rozdiel, čiže už „túra“ :-) Síce nie ťažká, ale dobrá horská prechádzka a ten vrchol bol dosiahnuteľný v každej ročnej dobe a v každom počasí. Tak som tam chodil relaxovať veľmi často sám, hoci na vrchole bol vždy niekto na kecanie prítomný. Aj keď chcel niekto nasilu spraviť jednu trojtisícovku, tak som ho tam zaviedol. Tým pádom som zažil všetky zmeny, ktoré sa diali okolo tohto kopca, a nebolo ich málo.

Prvýkrát som bol v Kühtai lyžovať s mojim susedom, ktorý ma tam pozval. Ešte som ten kút nepoznal, doobeda sme jazdili na svahu oproti Sulzkogelu. Vravím „ten kopec sa mi veľmi páči“. „Žiadny problém“, vraví. „Vidíš ten výťah oproti? Ten ide až do výšky jazier, tam natraverzujeme pod kopec a vystúpame hore s lyžami na pleciach. Sneh je dobrý, tak to zjazdíme.“ Vyšli sme strmým kuloárom až do sedla a na vrchol sme vyšli s palicami. Zjazd bol asi ako z Priečneho sedla, ale dlhší. Odvtedy som sa do tohto kopca zamiloval, bol som hore x krát, nechal som tam asi 25 000 výškových metrov, v zime, v lete.
Na začiatku boli v Kühtai akurát 3 horské hotely, o kúsok ďalej chata Dortmunder a dva výťahy. Cestou sa išlo popri dvoch plesách. Potom sa začínalo všetko meniť. Hotelov pribudlo, Skicircus aj s lyžiarskymi školami zabral celú dolinu. Hlavná cesta do Kühtai bola zmodernizovaná a smerom k jazerám sa začala stavať nová cesta kvôli stavbe vodnej nádrže. Vtedy som začal chodiť na Sulzkogel aj z druhej strany. Zažil som tam stavbu múru, obrovský kus roboty a materiálu. Videl som zhora ešte prázdnu nádrž. Potom pustili vodu z jazier do nádrže a jazerá zmizli. Cestu k múru zdola otvorili, tak som chodil hore aj na MTB, o to bola túra kratšia. Bola to síce nie celkom vážna lyžiarska túra, ale s nádherným zjazdom. Začiatkom leta som si na ňu brával firňáky, čo vyvolávalo mnoho závistlivých pohľadov.

Z vrcholu sa dá vidieť takých 30 trojtisícoviek a to viedlo pri peknom a teplom počasí k tomu, že som ostal hore aj 2 - 3 hodiny a pokúšal som sa ich identifikovať. Tam som sa nachádzal v stave bez zemskej príťažlivosti a všetky problémy boli zabudnuté. Asi preto chodíme tak radi na kopce. Tieto výlety mi vždy pripomínali rýchle výbehy do Tatier, cez Donovaly alebo Čertovicu. Tu to bolo zas len zbehnúť do Inntálu a vyjsť do Kühtai. Opačný kurz bol vždy nebezpečný, lebo sa išlo cez Seefeld a tam je najlepšia cukráreň na svete. Aj keď sme cestou tam prisahali, že sa v nej nezastavíme, opak bol vždy pravdou.

Podľahol som ale ešte aj volaniu iného kopca, to bol neskorojarný zjazd z Klobenu pri Grossglockneri, ktorému som venoval toľko pozornosti, že som ho išiel 19x: pomerne krátky výstup a nádherný zjazd viac ako 2000 výškových metrov, kto by odolal? A na konci ťa vyvezie VW Bus k autu!!! To sú len také hrozienka (po bystricky cibébne), ktoré vyťahujem zo šuflíka, lebo úrovňou nie sú schopné konkurovať vážnejším kopcom.

V galérii je niekoľko pohľadov na tento kopec. Aj keď v Alpách nepatrí medzi vážnejšie podujatia, celkom detská hračka to nie je. Skôr pre aktívnych turistov so strednou kondíciou. Ak sa tam niekedy niekto zatúla, prajem mu krásne počasie na vychutnanie tej panorámy.

Horotulák Jano Banko