Skialpprechod: Z Bielej vody do Bieleho Potoka
16.02.2015 Začiatkom februára konečne poriadne prisneží. Všeobecnú skialpovú eufóriu pribrzďuje lavínová trojka a nahlásený prievan. Práve toto sú však okolnosti, kedy prichádzajú na rad atypické línie mimo život ohrozujúcich kót, kedy vám nebude ľúto trmácať sa kilometre lesom na kótach medzi 1000 a 1500.
Jednu takú má už dlhšie v hlave kamarát Miro. Volá klasicky, pár hodín pred akciou. Piatimi vetami popíše trojdňový zámer. Radšej ho počúvam len zľahka, veľa z vyslovených pojmov mi aj tak nič nehovorí. Ak by som si pripustil detaily a predbežné čísla, tak čisto z pocitu sebazáchovy by som musel odmietnuť. Je mi totiž jasné, že keď to vymyslel ozajstný drevorubač, bude to nad moje kancelárske sily, resp. len tesne pod nimi. Reflektujem však na slová „na ľahko“ a „po chatách“. Vie, čo na mňa platí. Samozrejme mi aj trochu lichotí, že ma k takému závažnému problému prizval a nezbúchal ho sám. Obratom teda overím rodinnú situáciu, predjednám starorodičovský suport a potvrdzujem Mirovi účasť.
Večer balím. Dvaja plienkogangstri mi poskakujú okolo vaku a dávajú si záležať, aby ma v tejto podivnej činnosti čo najviac rozptýlili. Pred ôsmou ich uložím, pred desiatou seba, budíček 2:30, 3:30 naberám predakciovo vychechtaného Mira, autom do Ružomberku, vlakom do Popradu, busom na Kežmarskú Bielu vodu, 7:15 šliapeme.
Hneď z úvodu je jasné, že Aladín zavádzal. Namiesto slnka čumíme na prevaľujúce sa mraky a tvárime sa, že ľahko neposnežuje. Aby sme nestratili morál, odhalí sa nám kus Slavkáču s pekne vysneženým Kráľovským žľabom. Fičíme smer Brnčalka, tam malá pauza. Pridelím si gulášek, ideme predsa „na ľahko“ a možnosťou teplej stravy sa nepohŕda. Vyliezame do zelenoplesého mrazu a Robokop, čo to celé vymyslel, už búši stopu smer Kopské. Na radu chatára volíme trasu cez Jeruzalem. Fučím vo vyfrézovanej stope, šlo by to aj rýchlejšie, nebyť omíňania šľachy niekde pri bedrovom kĺbe. Zrejme som si ju natiahol v rannej eufórii niekde hneď na začiatku, resp. v snahe udržať tempo s Robokopom.
V Kopskom prefukuje. Zliepame kúsok za sedlom, kde je vetra menej. Zistili to aj kamzíky, ktoré sa pár metrov pod nami „celé trasú“ z blízkosti ich najprirodzenejšieho škodcu – skialpinistu. Pozerám lepšie. Vlastne sa netrasú, len vyhrabkávajú trávu a na nás zvysoka bobkujú. Opatrne načíname nekonečné Zadné Meďodoly. Najprv vyfúkaný lievik, postupne však prachu pribúda, skoro tak ako ubúda sklonu. Na rad prichádzajú tricepsy a paličky, nie je to zadarmo, sklz je poskromný, pomaly však napredujeme k prehrnutej asfaltke v dolnej časti doliny, ktorou dokorčuľujeme do Tatranskej Javoriny.
Obedňajšia pauza na podstení dreveného kostola sv. Anny v Javorine sa nesie v duchu Mirovej prednášky o miestnom guru kniežati Hohenlohem, o ktorého existencii som do tej chvíle netušil. Miro je však najrozhľadenejší drevorubač v galaxii a tak ho počúvam a dozvedám sa, že okrem tohto kostolíka si neďaleko vystaval aj poľovnícky zámoček, ktorý napriek zachádzke ideme pozrieť.
Stojí totiž na unikátnom mieste s ešte unikátnejším výhľadom. S foťákom v ruke potvrdzujem, že Hohenlohe mal vskutku cit pre vec a šliapem ďalej za Mirom zasoleným mantinelom štátnej cesty smer Lysá Poľana. Mantinelové utrpenie končí až po 4km na poľskej strane, kde berieme značku smer Gesia Szyja. Nekončí však utrpenie z prepálenej šľachy. Priznávam parťákovi farbu aj s vyslovením obavy o dosiahnutie cieľa. Nohu v tejto fáze ledva ťahám, každý krok je utrpením. Nie je nadšený a ešte viac prispôsobuje tempo nám, normálnym ľuďom s boľačkami.
Tu sa pomaly začína napĺňať samotná pointa prechodu. Slovami jej autora: „Lyžiarska turistika z poľany na poľanu s vychutnávaním si zakaždým iných a hlavne menej okukaných pohľadov do našich krásnych Tatier“. Človek mieni, Aladín mení a tak nie všetko nám bolo dopriate a práve druhý deň, kedy to pod stenami Giewontu, či v doline Malej Laki malo byť najdramatickejšie, toho veľa neuvidíme.
V tejto chvíli však už stúpame Rusinowou poľanou na zalesnený hrebeň Husieho krku - Gesja Szyja. Z neho dole na poľanu nezapamätateľného mena. Následne stúpame členitým a nekonečným krasovým lesom až po chatu Murowaniec, ku ktorej dorazíme, ako ináč, na čelovkách. Berieme cenovo kompromisnú, prekúrenú a jemne zapáchajúcu šestku. Keďže sme „naľahko“, dopĺňame kalórie a tekutiny z chutnej gastro ponuky. Líhame aj vstávame pomerne skoro, ešte pred otvorením reštiky. Pri raňajkách z vlastných zásob nás prekvapí fučiace zariadenie, ktoré by zostalo nepovšimnuté, nebyť viac zorientovaných domorodcov. Fučiaci stroj je úžasný. Dodá nám vriacu vodu v nekonečnom množstve a čomu sa divíme najviac – úplne zadarmo. Sme vôbec v Poľsku? Všetko vzápätí vysvetľuje modrá EU ceduľa s kecami o akomsi regionálnom programe rozvoja turizmu. Opatrne rozrieďujeme jonťáky v našich teplu neodolných PET-kách a dúfame, že bisfenolu „A“ sa uvoľní čo najmenej.
Pred chatou sa chvíľu motáme. Skoro triafame nesprávny zjazd. Nakoniec však zorientovane dostúpame asi 100vm na začiatok šesťkilometrovej uzučkej, ale zratrakovanej lyžiarskej cesty, ktorou komfortne zošuchneme do Kužnic, teda na spodok známeho lyžiarskeho strediska. Zvažujeme kávičku, ale čas beží a práce je veľa. Čistá obloha horných kót sa nebadane zamieňa za zhusťujúci sa mordor. Dnes nás čaká zo päť - šesť menších výšľapov, približne rovnaký počet lesných zjazdov a o čosi viac polian s prekrásnymi výhľadmi. Na prvej z nich – Kalatowki – ešte fotíme v scenérii hustnúcich mrakov. Púť pokračuje do krasového klondajku pod Giewontom.
Skialpinizmus je tu náročný, treba vypínať, zapínať, zliepať, prenášať a nie raz vybrané slovo použiť. Zaznamenávam prvý frontálny papuliak. Veľmi zle sa veru hamuje na uzučkom chodníku v rozopnutej F1 s uvoľnenou pätou. Mudrlant Miro zapol a všetko bez ujmy sfrčal. Ide ako píla, nič mu nevadí, nič neprekáža, všetko zvláda ako vždy s rezervou a blahosklonne ma čaká na každom brdku.
Došliapeme na sedlo Czerwona przelecz. Z neho prudko dole na poľanu v Stražyskiej doline. Nad ňou, a žiaľ aj nad oblakmi, sa vypína 700-metrová severná stena Giewontu. Snažím sa predstaviť si ju na základe Mirovho opisu a vzápätí využívam jedinú možnosť občerstvenia na dnešnej trase. V štýlovej chalúpke plnej školského výletu zabrósim lokálnu špecialitu Bigos. Je úžasný. Cítim sa po ňom ako znovuzrodený a v eufórii pred chatou počas povinných úkonov neprioblečiem, však načo, je len okolo -10 a vôbec, ale vôbec nie som dopotený. Vypomstí sa mi to asi po sto metroch. Pod ruksakom „cvak“ a známa bolesť v krížoch je tu, akoby nič. Určite za to môže aj priblblý excentrický postoj, ktorým som kompenzoval boľavú šľachu.
Začínam byť skeptický. Bol som psychicky pripravený na boj s chronickou bolesťou kolien, ale so šľachou a krížami som fakt nerátal. Miro vidí, že niečo nie je v poriadku. Krútim sa ako had, hľadajúc správnu polohu platničiek a stavcov. Nedarí sa, ale hýbať sa môžem a tak mrzuto a opatrne pokračujem smer sedlo, z ktorého pásovým zjazdom schádzame na poľanu v doline Malej Laki.
Pohľad z nej mal byť jeden z "top tri". Namiesto toho znova počúvam len šťavnatý Mirov opis, ako by mi spadla sánka, keby tu tie mraky neboli a že si to mám aspoň vygúgliť. Mám však iné starosti a kým Miro telefonuje manželke, pomaly začínam ďalší výšľap smerom k sedlu na poľane Mietusi. Zliepame a zapíname za družnej slovanskej debaty so starším poľským párom. Vôbec asi prví ľudia na našej špecifickej lajne.
Čaká nás dlhší otvorenejší zjazd do doliny Koscieliska. Nezaobíde sa bez papuliaka - po tom, ako ma rozkýval skrytý šuter. Dolinu len prekrížime a hneď znova stúpame smer Kominiarska poľana pod rovnomenným vápencovým krásavcom. Pri nastúpavaní do neuprataného kalamitiska, ktoré sa čisto v rozpore s princípmi ochrany prírody rozvaľuje na celom úbočí našej trasy, zisťujeme, že to asi nepustí. V rýchlosti vymýšľame alternatívu. Schádzame nazad do doliny a pomedzi pešiakov a zapriahnutých koníkov, ťahajúcich sane so zababušenými rodinkami, kĺžeme k chate Ornak.
V chate prehryzneme čosi z ruksakov, čaká nás posledný dnešný výšľap. Celý čas hrejem kríže na radiátore v predsieni. Zvažujem, či ho nevymením za ruksak. Zverím sa s úvahou Mirovi a hneď brainstormujeme, že radšej nie, lebo by sa na tých teplovodných kábloch možno zavesila aj chata, ktorej sa iste žiada po toľkých rokoch samoty navštíviť susedu v Chocholowskej. Necháme teda chatu na mieste a smerujeme na západ.
Treba najskôr vystúpať na Iwanicku przelecz. Tabuľa píše 1:20, čo vychádza na 16:25. Vravím Mirovi, že do 16:00 sme hore. Nejakých 400vm predsa nemôže trvať toľko ako Chopok. Hore sme 15:45, Miro samozrejme o čosi skôr, ale ráta sa tímový čas. Tešíme sa s ďalšou dvojicou z trhajúcej sa sivej opony a otvárajúcich sa pohľadov na Kominára. Zjazdu do Chocholowskej doliny sa obávame zbytočne. Bol jeden z najlepších v dnešný deň. Medzičas máme dobrý, a tak v kľude, bez pretekov so sadajúcim slnkom, dostúpavame na chatu, fotiac chránené salaše.
Pridelíme si dvojku s umývadlom za úžasných 40zl na osobu (10€). V sprchách tečie teplá voda, reštaurácia varí a fučiaci stroj na vriacu vodu je tam, kde má byť, v turistickej kuchynke na prízemí s obligátnou modrou EU tabuľkou. Raj na zemi.
Ráno je konečne krásne, v rovnováhe s Aladínom. Čaká nás posledná etapa. Začína zhusta, Bobroveckým sedlom. Nič ma nebolí, zámerne však nejdem ako píla, aby som to neuriekol. V sedle už cvaká osamotený fotograf. Výnimočne to nie je Miro. Nedáme sa zahanbiť a fotíme neskutočnú krásu všade naokolo, vybielené ZT, nad nami koskou ochlpený Bobrovec, predstrčený Giewont so svojou severnou stenou a celé severné predhorie, ktoré už máme za sebou až po Belianky..
Prašanujeme na ploché dno Bobroveckej doliny a pri vodojeme stretneme podľa plánu citlivo prehrnutú asfaltku bez chemického aj mechanického posypu. Klesanie je minimálne, tak zahrievame tricepsy pri dlhom korčuľovaní do Oravíc. Zrazu sa z doliny rúti Golf VI TSI a zastane nám rovno za pätami, div že ma nevycvakol. Vystúpi pánko v zelenom a: „Skadiaľ že mládenci?“.
Netuším, že sme čosi porušili, sneh ako sneh, poľský či slovenský, preto vyčkávam. Miro tuší. Zvažuje, že ho našampónuje, samozrejme vie o legálnej trase, ktorou sme sa tu mohli ocitnúť, ale to by nebol Miro, a tak na rovinu vraví, že z Bobroveckého sedla. Dlhá, pomerne férová debata, nakoniec za 9€ pre dvojicu. Myslím, že aj pán ochranár cítil, že má na reči značne endemické druhy, minimálne v prípade Mira. Akýmkoľvek spôsobom obmedzovať také vzácne jedince v pohybe po kraji, ktorý im bol historicky daný, je skoro neetické.
Pokračujeme cesnačkou a kávičkou v Oraviciach a následným výšľapom na Skorušinú. Áno, bol som skeptický, že čo také v tomto bežkárskom kraji, a za svoju nadutosť sa ospravedlňujem. Možno pod vplyvom okolností a solídnej dávky fotónov som si tento výklus lesom na záver celkom užíval. Frčíme po mierne klesajúcom hrebeni ďalej na západ. Konečne les ustúpi a sú z neho lúky, zvažujúce sa k Habovke.
Viem, že Miro to chce doraziť až do Bieleho Potoka a tak ponuku na komfortný lúčny zjazd do Habovky zdvorilo odmietam, hoci formulujem možné komplikácie pri pohľade na vybúchanú poslednú časť hrebeňa, ubúdajúci sneh a čudný les nad Oravským Bielym Potokom. Mapa píše 1:20 do cieľa. Do prvého busu máme presne toľko. Doteraz sme voči mape výrazne rýchlejší, a tak s pocitom sebaistoty vyrážame na posledný úsek.
Sneh však vplyvom slnka mení kvalitu, pásy sú zrazu premočené, namŕzajú a lepia. Vypíname, škriabeme, nadávame, znova zapíname a tak párkrát dookola. Čas sa kráti. Sme na poslednej vyvýšenine s biednym názovom Biedna. Zliepame s nádejou, že gravitácia zvíťazí nad podmienkami. Nádej neumiera posledná, ale až s neuprataným vývratom, ktorý lemuje hrebeň. Prepíname na panikový mód a mixovou technikou sa predierame ďalej, až triafame kedysi zvážnicu, dnes zerodovaný rigol, ktorý zostupuje do dediny. Po úvodných patetických pokusoch o zlyžovanie berieme zúbožené lyže do rúk a bežíme dole rigolom.
V dedine sme načas. Vidíme bus odchádzať, išiel presne. Hľadáme kostol kvôli krčme. Odveká symbióza funguje a tak usadáme za pohľadov partie okolo miestneho pána farára. Na otázku, že skadiaľ ideme, odpovedáme pravdivo, ako sa pred pánom farárom patrí: z Kežmarskej Bielej vody. Poctivých 92 km a 4300vm.
Pri prestupe na vláčik v Podbieli debatujeme s partiou borovičkou rozveselených bežkárov. Včera vraj fučal agresívny severák, pobral strechy a že nám neveria, že sme išli severom. Neveríme ani my. Kadečo nás trápilo, ale vietor veru nie. Bude to nejaké lokálne „El niňo“ čo obtieklo Ta3 cez Oravu. Posledný úsek z Kubína znova busom. V Ruzhombergu rozrapkáme stuhnutý trojvalček a cez Donovaly hybaj do rodného kraja.
Výlet to bol parádny. Ďakujem parťákovi za dôveru a odporúčam každému, kto má dostatok fantázie, opustiť zabehané trasy a zahodiť výškové predsudky, vyskúšať čokoľvek podobné. Parťák mi podvedome ďakuje tiež. Ak by ma nezobral, vybavil by to za dva dni a o ten tretí, najkrajší, by prišiel.
Martin Repický
Fotky Skialpprechod: Z Bielej vody do Bieleho Potoka
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (926x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (853x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (785x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (761x)
- Koruna Zeleného plesa podľa Jančiho Matavu (722x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (709x)
- Ochutnávka druhého snehu na Martinských holiach (680x)
- Poludnica: zo Závažnej Poruby do Iľanova (676x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (654x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (650x)
Fórum
- Crna Gora turisticky: Vrsuta
23.12.2024 - príspevok k diskusii
Šak tam jedna v kríku sedí - ak ti málo bolo, nemala si tak letieť dole, mohli sme ešte nejaké pohľadať :-) - Crna Gora turisticky: Vrsuta
12.12.2024 - príspevok k diskusii
Len tie zmijom kde nič - tu nič :-D - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584