Skialpová Rila a Pirin.

Skialp doma je ako chlieb každodenný. Sotva sa niekedy zunuje. Ale tak, ako obsah taniera má byť pre harmonický rozvoj tela i duše skialpinistu pestrý, je žiadúce, občas nazrieť aj za hranice domoviny. A aby sme vo svete nenarušili rovnováhu, púšťame sa tento krát viac na východ a hlavne južnejšie.

            02.03.17,

            Rila: Výstup na chatu Rilské Jazerá, Parametre: 3,7 km, +550 / -0 vm

Vyrážame. Dnes je vraj všetko relatívne a tak sa planéta pod kolesami našej čipnutej embéčky posúva stále viac na severozápad. Darí sa jej to celkom dobre. Ani výstup a opätovný vstup do EU ju nemôže zastaviť. Nepribrzďuje, ani keď sa na obzore nad zimou vyblednutou krajinou zjavujú biele horizonty Vitoše, týčiacej sa  nad najvyššie položeným hlavným mestom v EU. Zastaví sa až niekde na konci horskej cestičky pár km za osadou Panichishte, na kóte jemne cez 1600 v Bulharskom pohorí Rila. Od kóty asi 1300 si aj driemajúci Haldex napráva ego preukázaním svojej dôležitosti.

Ešte za svetla pásujeme neupravenou zjazdovkou k chate Rilski Ezera (2135). Na starom nažltlom podklade je okolo 20 cm nového matrošu. Názory na celkové množstvo sa v rámci skupiny líšia. Bulharsko, podobne ako Slovensko, zažilo jeden z najstudenších januárov evidovanej histórie. Na rozdiel od nás, si však pravoslávne vymodlilo minimálne dve superdávky, a ani trojtýždňová slnečná a pomerne teplá februárová perióda toto množstvo snehu nedokázala zlikvidovať. Naviac, ako bonus oných nových 20 čísel. Osobne som viac ako spokojný, nech si mrzúti bez zmyslu pre zemepisnú šírku vravia, čo chcú a nech idú sklznice o čučoriedie na Latiborku leštiť ak sa im nepáči !  

Chata je niečo ako bulharská alternatíva Sliezskeho domu 120 rokov pred rekonštrukciou, so všetkým, čo k tomu patrí. Prerastená, poloprázdna, studená, zatuchnutá, zato pomerne lacná a na najbližšie dve noci naša. Pardón, nejaký ten facelift sa predsa len udial, o čom svedčia plastové okná a laminátové podlahy, teda presne to, čo by som, čo by človek z branže na horskej chate rád oželel. Cit pre detaily tohto typu, sa počnúc výstrelom z Auróry systémovo vytratil, keďže boli ideologicky nepodstatné...

Večer je však nádherný, zlatá hodinka ako z katalógu. Identifikujeme naplánované ciele  Maljovicu (2729) a ďaleko na východe Musalu (2925), najvyšší bod pohoria a Bulharska zároveň. Oba by sa nám čoskoro mali dostať pod pásy, keďže dnes je všetko relatívne a makať bude planéta, nie my.

            03.03.2017

            Rila: Okruh cez Rilské jazerá, Maljovitsu a Urdin Circus, Parametre: 24,8 km,        +1750 / -1750 vm

Mladého prevádzkara sa nám večer nepodarilo presvedčiť, aby nám raňajky podal skôr, resp. ich šupol do balíčka, alebo nám oboje vymenil za jednu večeru. Jeho vysvetlenie je tiež relatívne - pravidlá sú na to, aby sa dodržiavali. A tak vyrážame porušujúc zase naše pravidlá, pomerne neskoro, naviac, do neznámeho terénu.

Gúgl a GE nám síce kadečo prezradili, exaktné informácie "alpského", či "tatranského" typu sú však pre tieto končiny minimálne. O to väčšie je očakávanie. Začíname stúpať na mierumilovnú buchtu nad chatou. Receptory porovnávajú práve prežívanú realitu s doma naštudovaným a ako vždy sú ohromené skutočnosťou. Terén a priestor samozrejme rámcovo čítam, viem kde je sever a kadiaľ máme približne stúpať, ale prepracovanosť detailov, spolu s neprenosnými vnemami z vŕzgajúceho snehu, slnka, pohybu vzduchu oblakov, vlastného dychu, či prehodeného slova s kamošmi, čím ďalej menšími mrzútmi, ťažko rozmeníte na nuly a jednotky a sotva zavesíte na facebook. A keďže je toto skialpový a nie filozofický server, teraz stručne popíšem trasu bez ďalších pokusov o sprostredkovanie nesprostredkovateľného.

Z buchty nad chatou terén jemne klesne k prvému k jazeru Babreka "Oblička". Za ním sa terén kaskádovito dvíha smerom k hlavnému juhozápadnému hrebeňu Rily. Hrebeňov má Rila niekoľko a nevytvárajú jasnú líniu ako napr. v NT. Tieto tu sa rozbiehajú skôr hviezdicovo z jadra pohoria.

Od Babreky stúpame už strmšie k jazeru Okoto ("Oko"), kde sa trasa zalomí viac na východ. Po ďalšom výšvihu sme na terase jazera Salzata ("Slza") a po ďalšom, už na hlavnom hrebeni, ktorý je tu širší ako na fatranskej Ploskej. Netreba podliehať ilúzii. Zdanlivé "futbalové ihriská" končia neraz, hlavne do severu stenami spadajúcimi do ľadovcového kotla Urdin Cirkus. "Urdin" je názov rieky, ktorá v ňom pramení, "Cirkus" je všeobecný názov pre rozľahlé ľadovcové závery dolín. Hrebeň sa postupne stáča z juhu na východ a cez vrcholy Damga (2669) a Dodov vrch (2661) smeruje k zúženiu medzi vrcholmi Malak Mermer (2562) a Goliam Mermer (2589).

Kým v smere do Cirkusu padá hrebeň prevažne strmo a je skalnatý, na južnú stranu smerom do doliny známeho Rilského kláštora sú úbočia síce miernejšie oblejšie a trávnatejšie, ale na dno doliny je to neskutočných 1400 vm. Zúženie oboch Mermerov podlyžujeme zo severu. Je to zábavnejšie, ako sa pasovať s kamenným hrebeňom a v konečnom dôsledku aj úspornejšie. Zostáva záverečný bezkonfliktný výstup širokým JZ chrbátom Maljovice (2729). Maljovica je kopec dvoch tvárí. Z našej strany fatranská buchta, z druhej skalnatá bašta so stenami s úctyhodnou lezeckou históriou. Tá je však mimo branže skialpinizmu a tak poďme lyžovať. Aby sme nedreli pásy tou istou cestou, máme  pripravený návrat terasami Urdin Cirkus-u a ďalej k chate poza špicáčik alá Giewont s názvom Haramiata („Rebel“).

Po zhodnotení situácie priamo v teréne naplánovanú trasu ešte viac napriamime a berieme cirkus prakticky krížom. Nič lepšie sme urobiť nemohli a rozhodnutie ísť až na dno pasujem, nie sám, za rozhodnutie sezóny. To, čo sme si na cca 600 vm zjazdu užili vyjadrím jednoslovne - onánia. O čosi viac prezradia fotky. Z dna stúpame krásnou prirodzenou líniou na protiľahlý hrebeň Zelený Kamak (2592), kde stretávame prvých ľudí. Z neho, popod „Rebela“, naďalej fajnové vozenie až ku chate s dvoma malými medzivýšľapmi. Tá medzičasom ožila, nakoľko je piatok a naviac štátny sviatok.

            04.03.2017

            Pirin: Okruh z chaty Demjanica cez Poležan, Parametre: 21,2 km, +1470 / -2050 vm

Vstávame o 4:00. Pobalíme a na čelovkách lyžujeme vyratrakovanou zvážnicou dolu k autu. Namiesto pôvodného plánu presunúť sa pod neďalekú Musalu, náš čaká 130 km do Banska v susednom pohorí Pirin. Práve Musala si odniesla redukciu plánu pre predčasný príchod frontu, ktorý sa nám chystá ukradnúť jeden zo 4 vyhradených dní. Je síce v BG najvyššia, ale stráca sa v atraktivite ostatných cieľov.               

Takže spúšťame na tých čelovkách a zase je všetko relatívne. Terén sa znenazdajky prudko vzoprie a rozbije jedno z čiel. Práve to, ktoré ako jediné nemá prilbu. Je to ale tvrdohlavé čelo a tak sa otrasie a lyžuje ďalej. Znova Haldex, nižšie kilometre vcelku kvalitného asfaltu a potom bezprecedentná dekadencia skituristikou zdevastovaného Banska (cca.1000) – asi najrozvinutejšieho lyžiarskeho strediska na Balkáne. Bol som tu pred asi 120 rokmi a bolo to tu bulharsky diétnejšie a zaručene sympatickejšie, hoci už vtedy lanovky ťahali do 2500. Parkovisko nestálo 25€ za dva dni a nepobehovali tu všade rusky hovoriace exportné Rusalky. Bolo to v lete a už vtedy som vedel, že sa sem, teda do Pirinu, chcem vrátiť. Takže som tu aj s dvoma, ešte včera mrzútmi, ktorí pomaly začínajú vnímať zemepisnú šírku.       

Plán vymeniť ich za Rusalky sa mi aj pre nedostatok investovanej energie nedarí zrealizovať, takže sa vezieme každý za 30€ gondolami a sedačkami do 2500 pod Todorku (2764). Cieľom je chata Demjanica zabitá v jednej z dolín južne od Banska tak hlboko a tak vysko, že plán vydrtiť k nej napeši neprešiel v pomere 3:0. Na vrchole strediska máme dve možnosti a tento krát volíme zle. Namiesto vylezenia záverečných 250 vm dosť technickým hrebeňom na samotnú Todorku a následného plynulého zjazdu Vasilašským Cirkusom, volíme zjazd z hornej stanice do priľahlého Karkamského Cirkusu a prechod cez rebro do Vasilašského, ktorý už gravituje k chate.

Je to zdĺhavé, cirkus je dosť vytopený a nevyhneme sa ani neobľúbenej disciplíne – levitáciou cez kosodrevinu - ktorej je pod 2300 plná igelitka. Na chate sme až pred obedom a samotná túra nás ešte len čaká. Chata by ani nebola tak veľmi škaredá, keby bola trochu čistejšia a personál by namiesto chľastania a pofajčievania s kamošmi, občas zobral do ruky metlu, či mokrú handru. Tak aspoň suchú, keďže voda zamrzla a treba roztápať. Času na podrobnejší hygienický posudok bude viac večer, teraz už pásujeme nádherným, ale strmým borovicovým lesom do vskutku divokej doliny Gazejsky Cirkus. Tá turistu isto dlho nevidela, a skialpinistu možno vôbec a statočne sa bráni dostať sa pod naše pásy. Dno má také členité, že by sa tu boeingy mohli hrať na schovávačku a je zarastenejšia, ako rampárka z Kazachstanu. Zrád je tu hneď niekoľko:

Zabudnem si foťák a tak bežím nazad na chatu a míňam drahocennú citlivo rozloženú energiu.

Striedanie nasvieteného firnu a prašanu v tieni borovíc má jediný výsledok – mokré lepivé pásy. Znova len míňam drahocennú citlivo rozloženú energiu.

Ešte viac to vylepším pri jednom z prechodov potoka, kedy nedostatočne šmarím lyžu na protiľahlý breh, a tá skĺzne do riavy a pásik saje a saje, aby ešte viac lepil a lepil. Pomaly už nemám čo míňať.

Dorazí ma haršajzňa, ktorá sa v strmine pod sedlom v závere doliny rozhodne bez konzultácie s majiteľom pre ústup. Rád by som ju nasledoval, ale lyžba tak členitou dolinou ma napĺňa zúfalstvom, tak sa po ňu vrátim, dohovorím jej a ruka v ruke stúpame nazad do sedla.

Za sedlom terén nepadá, tak ako je dobrým zvykom napr. v Tatrách. Je tu plošina s jazerom a nad ňou ďalšie sedielka, za ktorými už tušiť dnešný cieľ – Poležan (2851). Všetko zlé je zrazu preč, kĺžu už nie len Pomoky, ale aj moje Geká, v sedle vyhodíme lyže na batoh a dorážame zasneženým hrebeňom na samotný vrchol Poležanu. Výhľady sú dnes zaslúžené. šak príliš neskoro zrealizovať celé naplánované kolečko cez Popovo a Tevno jazero a Mozgovišskú bránu, preto trasu redukujeme na prechod cez Džengalskú bránu a Valjavišský Cirkus, ktorý už gravituje do našej doliny. Je to dobrá voľba a trasa vzbudí emócie aj v nadpriemerne unavenom skialpinistovi. A keďže aj hygiena je vysoko relatívna objednáme si večer polievku potlačiac obavu zo žltačky.

            05.03.2017,

            Pirin: Z chaty Demjanica do Banska cez Vichren, Parametre: 26km, +1660 / - 2570 vm,

Tradične skorý budík stále viac zhoršuje časový posun. Opúšťame Demjanicu za brieždenia, trasou, ktorou sme k nej prišli. Najprv povinný borovicový prales, potom pásmo kosodreviny a nad ním nekonečný divoký priestor Vasilašského Cirkusu lemovaného mnohými vrcholmi, plného hangov, doliniek, žliabkov a jazier.

Pásujeme stojac na mieste, kým sa planéta pod našimi pásmi rafinovane zvŕta, aby nás čo najefektívnejšou trajektóriou vyniesla až na Malku Todorku (2712). Na nej sa začne zvŕtať o čosi rýchlejšie v smiešnom rytme našich nevyspytateľných pohybov, ktorými zvykneme strácať nadmorskú výšku. Robí to šikovne a tak, aby sme sa vyhli roztrúseným kameňom. Padáme v len osi Z, o X a Y sa stará planéta. Na dne Banderiškého Cirkusu spomalí, aby nám umožnila nalepiť pásy a celý proces sa opakuje.

Znova stúpame a cez Chvojnaty vrch (2635) vystúpame až na vrchol marmorového kráľa Pirinu - Vichrenu (2914). Všetko je ako má byť, Jožko už čaká hore v páperke a Luki fotí stojac čo najviac k okraju preveja nad východnou stenou. Akurát malý nit fixujúci klipsňu mojej Scarpy zaostal a sotva dnes dorazí. Film nastupujúcej vysokej oblačnosti redukuje žiarenie, nie však viditeľnosť a tak nám z posledného južného horizontu na pozdrav mávajú starogrécki bohovia mastiaci mariáš na 270 km vzdialenom Olympe.  Myslia si, že svet sa točí okolo nich, ale veľmi sa mýlia. Posielam im SMS s kontaktom na Alberta E.

Pozapíname tak, ako sa komu dá a ideme do toho. Čaká nás 2000 vm všetkých možných terénov a povrchov, o akých sa dočítate v rôznych skialpových príručkách. Ubitý kamenistý vyhladený vrchol pyramídy, mega prevej Vichrenského sedla s kôrkou, firník nasvietených JV úbočí, prašan tienistých žliabkov, kaša vmiešaná do kosky, kamene vmiešané do kaši, skútrami rozjazdená cesta a záverečné zjazdovkové lepidlo. Tak či tak, je to malý technologický zázrak, udržať sneh na tejto kóte a zemepisnej šírke. Už menším zázrakom je daň, ktorú za to planéta platí. Dnes má však dobrý pocit, zo zdravého pohybu z posledných dní.

Zľahka, aby sa nepovedalo, prebehneme centrum Banska a fičíme hľadať nejaké ubytko, mimo cenového marazmu bulharského Aspenu. Ráno pohľad z okna potvrdí definitívny nástup frontu a tak naskáčeme do embéčky a zvrtneme kolesami planétu na  pôvodné miesto. 

Martin Repický