Skialp: Etna – Popoluška (Stampfl – Banko 1973)

Sedím vedľa Benna, topánky vyzuté na podlahe a dívam sa na krásny svet Dolomitov. Lyžovačka je tu v plnom prúde a my ťaháme smer Afrika!! Sme normálni? Na takomto aute sa to ale dá nejako zniesť a naozaj v pohodlí užívať. Ako k tomu prišlo? Tak na mojom hnoji to nevyrástlo, lebo na takú ideu by som nikdy neprišiel. Vlani v apríli sme boli na Haute Route – najkrajšia túra môjho života. A teraz sa terigáme takú diaľku kvôli smiešnej sopke. Hlboko pod našu úroveň. Benno si vzal do hlavy, že to raz musí zísť na lyžiach. Ale partnera na to ľahko nenájdeš. Nakoľko som známy tým, že na všetko pristanem, skúsil to Benno u mňa. Vravím, že škoda peňazí. Vraví „dobre, platím všetky výdavky“. Čo mám povedať? Idem. No a teraz sedím tu v aute.

Benno jazdí rád, ale tá diaľka! Až za Neapol a ešte na Sicíliu. Pizza, špagety a veľa kávičiek a driemanie v aute, to nám dovolí prežiť až po Taorminu. Vpravo od cestu ju vidíme kudliť, biela zástava nad kráterom a čiastočne už fľaky bez snehu. Vyzerá asi tak, ako keď vysypeš z fúrika dávku piesku. Necháme sa prekvapiť.

Taormina – stará arabská a grécka stavebná kultúra je tu ako na dlani, treba si nájsť trocha času aj niečo pozrieť. Čas nás potom trochu tlačí, treba hľadať nejakú búdu na spanie. Taormina sa ťahá po pobreží, tak asi o 15 minút neskoršie sme bližšie ku kopcu vo Fondachello. Rovno pri pláži nájdeme malý hotelík St. Andrea – je mimo sezóny, noc s raňajkami 35DM, veľmi lacno. Večer sedíme s majiteľmi pri vínku a tí nám dávajú rady na výstup. No som zvedavý, 3340 v.m. som za deň ešte nikdy neprekonal, asi dôjdem dole oblbnutý. Ešte kontrola čo berieme so sebou a ide sa pár hodín spať.

Ráno sa ide o štvrtej, raňajky boli výborné a veľa, máme pred sebou 1500 v.m. pochoďáku, to je masochizmus. Veľa pitia, tento sneh sa lízať nedá. Odbočka od mora ukazuje na Zafferanu, smer Etna. Zablúdiť sa tu nedá, ale stále riadne stúpame, sme na severovýchod od Etny, snehové polia už reflektujú na diaľku. V aute to začína smrdieť po zhnitých vajciach a to my máme celý deň vydržať? Začali sme od nuly a teraz zastavujeme na parkovisku pri (vtedy) jedinom výťahu, 1840m vysoko. Starý výťah potom zasypala láva a postavili tam nové lyžiarske stredisko.

Tu je koniec, zaparkujeme. Sme sami, je už po sezóne. Zobral som na túto túru staré zničené Kästle a žiadny vosk. Ten by len brzdil, tá špina by sa na to hneď nalepila. Normálne sa tu chodí hore vo februári, keď padá nový sneh. Máme ešte pásy na zapnutie, nie lepené, založíme. Benno má už viazanie, kde sa dá výška päty nastaviť, ja mám ešte drevený klin na podloženie. Vlastne netreba, ten sklon svahu je malý. O auto nemáme strach, povedali nám, že Mafia u nich doma nekradne.

Kritériá, ktoré tu platia, sú inde neznáme: napríklad sa stúpa hore bez serpentín, rovno za nosom, čo skráti ten výstup enormne. Asi každé tri roky je sopka aktívna, teraz sme tu v medziobdobí a dúfame, že to brblanie, čo cítime pod nohami, ostane tam dnu.  1,5km stúpame popri výťahu, len na ten smrad sa nedá zvyknúť. Benno vraví, že to má výhodu, lebo môže pokojne prdieť a nič necítiť. Keď zafúka vietor, je to lepšie. Ideme hore po starej stope, tá je čistejšia. Tak predsa je tu tá exotika: keď sa otočím, vidím dole blýskať sa more. Skús to niekde v Štubaji.

Vychádzame na chrbát s množstvom malých kráterov. Smrad, čistá síra. Čo ma najviac vzrušuje je otázka, či na tejto rovine a po tom popole pôjdu naše lyže, pochodovať sa mi nechce. Nasleduje zas rovina a neviem, či pásy po túre nezahodím.

Sme pod strmším svahom, ktorý už vedie k okraju krátera a máme nesmiernu chuť tak na dve pivká, lebo pitie nám pomaly už dochádza. Sme pred svahom, ktorý je trochu strmší, tým sa musí vyjsť na okraj krátera. Nakoľko tu sneh už zmizol, dáme si vyše polhodinový pochoďák s palicami, dnes sa tomu hovorí Nordic Walking. Tentokrát sa tu nič nedeje, ani si to neprajeme. Hore stúpa len smradľavý teplý vzduch a pripomína mi to atmosféru ako u starej mamy vo vaškuchli, keď v koryte prala prádlo s vašblau. Dole len biela para, tak nevidíme nič.

Tak chvastať sa nemôžeme, trvalo nám to skoro päť hodín, aby sme sa mohli pozrieť do jednej diery. Bennovi vravím, že začínam mať pochyby, či tu vôbec budeme lyžovať. On myslí, že s rozbehom by to mohlo ísť, má naozaj sopečný humor. On uspokojil svoju zvedavosť a ja mám niečo ďalšie na konte, čo by som nikdy nespravil. Moje staré Kästle neľutujem, pustím to aj cez skaly, tých je tu plno. Ale ľutujem Bennove ešte dobré Fischerky, škoda ich. Kúpi si nové, peňazí má dosť. Mal pravdu, na tej rovine hore to šlo len s rozbehom. Rehotali sme sa, keď lyže zablokovali a išiel si padnúť na hubu. No boli aj tri svahy, kde sme zanechali aj pekné oblúky v úžasnej rýchlosti okolo 40km/h :-) Pohľad na more nám pripomínal letnú dovolenku.

Prichádzame ku vleku, kde je svah trochu strmší, tak užijeme aspoň nádych jarnej lyžovačky, ale najviac nás teší, keď vidíme, že auto ešte skutočne stojí tam kde predtým. Nedopustím nič na Mafiu, kontrolujú dobre.

Bolo to predsa len exotické, čo sa často nezažije a pre mňa zadarmo, takže musím držať hubu. Sme trocha unavení, kyslíka bolo málo, pľúca si žiadajú 3 dni vo Vyšných Hágoch.

Mám výhodu, nie som vodič: vyzujem sa, vyložím nohy až pred okno a teším sa, ako sa vystrieme na pláži pred hotelom. Domáci nám gratulovali, najprv išlo pivko, potom čosi inšie ako špagety a výborné červené vínko. Po tom sme šli driemať do piesku na pláž. Tak nebola to isto túra na výkonnostnú triedu, ale prečo by sme nespravili aj nejakú volovinu?

Ráno sa ide do Messiny, trochu obzrieme stred mesta a ideme do prístavu, odtiaľ jazdia lode ako autobusy na druhú stranu do San Giovanni, trvá to okolo 20 minút. Skúsime tam výbornú pizzu a po regionálnych cestách sa dostaneme za Neapol, kde jazdíme už po Autostrada del Sol. Je dlhá vyše 800km – sú to zlodeji, maut stojí veľa peňazí. Spíme asi tak pol hodinu a ideme ďalej, Bennovi stačí aj 20 minút. Auto si nepríde na svoje, smieme ísť len 130km/h. Pri raňajkách v Bolzane skoro zaspíme, dochádza nám už šťava.

V Bennovi som našiel jednu výnimočnú osobnosť, za čo som mu aj po jeho smrti nesmierne vďačný. Bol odo mňa starší, ale nesmierne agilný a miloval hory nadovšetko. Jemu ďakujem za mnohé dobrodružstvá v Alpách.

Jano Banko