Parádne žiletkárske stúpania: Králiky a Kordíky

Dni sa síce v polovici novembra poriadne rýchlo skracujú, ale tento rok našťastie vyšlo krásne, slnečné počasie, a aj nočné hmly sa cez deň rýchlo rozplývali. Teda aspoň niekde - Banská Bystrica a okolie mali tiež to šťastie. Takže je tu jeden tip , ako si dať intenzívne a nie dlho do tela (a do pedálov). Teda dva tipy. Lebo na podhorí (alebo skôr tesne pod hrebeňom) Kremnických vrchov ležia dve spomínané dedinky a do každej vedie krajinársky pekné a asfaltovo kvalitné, ale aj poriadne výživné stúpanie. Obe stúpania sa rozbiehajú z jedného miesta, z námestia v Tajove, priamo od rodného domu najznámejšieho tunajšieho rodáka J. G. Tajovského. Každé z nich meria niečo medzi štyrmi a piatimi kilometrami, Kordíky sú trochu dlhšie. Do Tajova je to z centra BB približne šesť kilákov (samozrejme tiež do kopca, ale mierneho), takže je to takmer „trojstranne symetrické“ a komu by bolo málo, môže cestou do Tajova ešte roztočiť nohy a pľúca miernejším stúpaním do Riečky, ani nie trojkilometrovým. Alebo je tu ešte jedno strmšie, ale kratšie stúpanie k Chate nad Tajovom, tam je ale hrubší asfalt. Naložiť si poriadne je možné tam aj tam. Takto to celé vyzerá (zdroj: https://sk.mapy.cz/):

Takže najskôr Králiky. Tabuľa nad námestím navedie, jednoducho doľava. Prvé dva kiláky cesta stúpa relatívne jemne - tienistou, hlbokou dolinou smerom na západ. Aj popri rodnom dome ďalšieho miestneho slávneho rodáka Jozefa Murgaša (ktorý už má najnovšie dole na námestí aj sochu). Za malým parkoviskom pri odbočke ku Králickej tiesňave to ale začne!

Vracačka doprava a sklon zbrutálnie. Taký ostane len s pár miernejšími pasážami na predýchanie hore celou dedinou, ktorá začína hneď za tou serpentínou. Nepríjemne dvojcifernými percentami sa to pod kolesami len tak hemží, dopravnú značku so známou dvanástkou tu ale nikde nedali, možno sa im zdala hodnotou nedostatočná :-)

Strmina síce končí po avizovaných asi štyroch kilákoch na parkovisku a konečnej autobusu, ale kto si ozaj chce poriadne naložiť, pokračuje do lyžiarskeho strediska, ku lanovke. Len pár stoviek metrov síce, ale na úvod brutálna 20-percentná stena a za rampami ďalšia. Našťastie obe krátke. Hore výhľad k vysielaču na Skalke a ku skalným mestám pod hrebeňom, pri ceste dole parádna panoráma od Krížnej po Poľanu.

Ako druhé si dáme Kordíky. Dolina na úvod je slnečnejšia, stúpa smerom na sever. Aj tu je začiatok mierny, sem - tam nejaký prudší hupáčik, až kým sa cesta nevymotá spomedzi domov a nevnorí sa do lesa - za tabuľou konca Nevoľného. Bralá vedľa cesty, vpravo za potokom, sú trochu rozptýlením pri intenzívnej práci v pedáloch.

Aj keď cesta po pár stovkách metrov vylezie na oplotené pasienky, sklon sa moc nezjemní. Pár oddychových, rovnejších miest je tu síce, ale sú kratučké a vyššie v dedine zas brutus stupák. A tak až hore na križovatku, kde doprava ide cesta dole do Harmanca. Treba však ísť doľava, okolo OcÚ a kostola a ešte kúsok. Tam pri rozdvojení zelenej a žltej turistickej značky stúpanie končí, odtiaľ sa už cesta preklápa do mierneho klesania smerom na južný koniec dediny.

Takže to je všetko. Už len otočiť a dole. Od malého námestíčka pri OcÚ je obmedzený výhľad na vzdialený masív Prašivej, širšej panoráme zavadzajú bližšie kopčeky Kordíckej brázdy. Potom už len poriadne brzdiť, nepodceniť zákruty a nižšie medzi domami zase možnosť, že niekto/niečo vybehne z brány na cestu. Dobre si naložte a šťastne dojdite!

Rišo Pouš