Panošiná: na Kľačiansku Maguru okľukou

Chata pod Magurou je všeobecne známa. Ale väčšina ľudí sem príde buď priamo zdola, z Kľačian (a má dosť hehehe), alebo zhora, spod Suchého. Tí druhí už tiež majú niečo v nohách, preto zväčša mieria najkratšou cestou dole do Kľačian. Takže západný úsek hrebeňa Krivánskej Fatry s Panošinou a Kýčerou je trochu zanedbávaný, „veď tam dokopy nič nie je“. Ozaj taká popoluška v porovnaní so zvyškom.

Lenže sú dni, ktoré svojou atmosférou aj z bežnej prechádzky lesom spravia slávnosť. A tu nie je len les. Pravda, výhľady tu zabezpečujú najmä výseky popod elektriku a rúbaniská, ale zlatohnedý, holý bukový les v kombinácii s oblohou bez mraku a nízkym „predsilvestrovským“ slnkom robia farebné zázraky na počkanie. Zbystriť by mali aj adepti MF 100, lebo prvá polovica trasy 4. ročníka by mala končiť práve tu:

Kto to tu nepozná, odporúčam naskočiť vo Vrútkach na stanici na „dvadsaťsedmičku“ a odviezť sa na Lipovec. Alebo nechať auto v Kľačanoch a tým istým busom sa dve zastávky na Lipovec vrátiť. Panošiná priamo pred očami:

Prvá žltá šípka na odbočku do vnútra dediny je síce trochu skrytá za názvom ulice, ale v podstate sa treba dostať len na cestu, paralelnú s tou spodnou. O chvíľu sú tu posledné domy a nástup do mierne stúpajúceho traverzu. Na jeho začiatku je prístrešok a studnička:

Čerstvo vyholený výsek popod elektrické vedenie otvára pohľad do kotliny, vpredu na stavenisko diaľničného tunela (konečne kopú!) a nad tým všetkým Martinské hole:

Potom ponor do bukového lesa: modro-sivo-hnedá kombinácia je super, pomedzi holé kmene stále voľačo vidieť. Pod nohami šuští lístie, len také primrznuté je zákerne šmykľavé a miestami nepríjemne prikrýva prekážky, chodník miestami ani nevidno:

Ale to najmä v závetrí, inde je zas chodník holý, okolo zaujímavé bralká, pokrútené stromy, vôbec to nie je nezáživné stúpanie, ako by si niekto pri pohľade zdola mohol pomyslieť:

Na jednom takom bralku je čosi divnô načmáranô – žeby si domáci takto označili polovicu cesty na hrebeň?

Keď sa vďaka hnusným rúbaniam a holým stromom vpredu ukáže v bukovom mori zelený ostrov smrečiny, je to znak, že sa blíži hrebeň a na ňom prvý dnešný cieľ, sedlo Panošiná (alebo skôr len taký pľac pod stromami):

Tu mi to nedá si nezanadávať – holoruby v národnom parku? OK, smutná realita, lenže toto neboli lesohospodári, ale banda debilov, keď po nich ostala rozrytá spádnica presne v spojnici dvoch svahov, kam sa pri topení snehu aj pri daždi zlieva všetka voda. Koľko od leta napršalo? A už je tam miestami aj polmetrová erózna ryha:

Je to tesne pod hrebeňom, tam sa už otvára pohľad na pamätník neznámeho vojaka, pri ňom smerovník, okolo lavičky, ohnisko, isto obľúbené vychádzkové miesto pre miestnych turistov. Len tie stromy za pamätníkom dáko zredli nie?

No hej, preriedené sú ťažbou a za pomníkom zem rozrytá – ani k pietnemu miestu úctu nemajú, prasatá! Jediné pozitívum – cez medzery presvitá pekne nasvietený Suchý:

A kúsok nižšie dokonca strečniansky Starhrad nad Domašínskym meandrom Váhu:

Cesta ďalej stúpa na vrchol Panošinej, zase sú tu vďaka rúbaniskám pekné výhľady ponad Hoskornú dolinu na Suchý, a aj Magura sa ukáže:

Vrcholová lúčka Panošinej je obkolesená stromami, ich koruny prekrývajú výhľady, len dozadu vidno smerom na Žilinu nerušene vďaka prieseku, ktorým som sem prišiel. Zato na okraji lúčky stojí pekná skala:

Ďalších asi 20 minút sa strieda pekný, hrboľatý, starý, bukový les s drevorubačskou realitou. Vďaka nej sa na ľavoboku raz či dvakrát znovu ukáže majestátny Suchý v celej svojej kráse:

Hrebeňová zvážnica ma vypľúva na zvážnicovú megakrižovatku na západnom úbočí Kýčery. Sprava prichádza luxusná cesta z Kľačian, treba sa po nej vrhnúť doľava a obísť kopec zo severu:

Ak ste sa vydali správnym smerom, po chvíli sa naskytne aj takýto luxusný pohľad:

Podobná megakrižovatka čaká už o chvíľu v sedle Príslop, pod západným svahom masívu Magury, ktorý sa do očí dostane ako prvý:

Tu sa oplatí zájsť si nejakých 200m na opačnú stranu, ako ukazuje smerovník, čiže doľava. Z okraja zvážnice je perfektný pohľad na vzdialené Javorníky, Žilinu v strede a pred ňou hrad Strečno:

Potom už len slabých 20 minút po pohodlnej lesnej ceste (pozor na autá a bajkerov), s výhľadmi akurát pod nohy alebo doľava, do vnútra rezervácie:

O chvíľu jedna menšia chata vpravo pod cestou, starý vlek nad cestou a už je tu známa, veľká turistická chata pod Kľačianskou Magurou:

Pred ňou, pri smerovníku, je to už na rozhodnutí každého, či pokračovať hore smerom pod Suchý, alebo dole do Kľačian. Zelená v oboch prípadoch:

Najkrajší (lebo celkový) pohľad na chatu je z chodníka kúsok pod ňou:

Ale to už pri zostupe treba kukať na šutre pod nohami, lebo blíži sa prvá strmina a z jej hrany prvé širšie pohľady do kotliny Turčianskej a na Fatru prevelikú za ňou, až po Krížnu:

Potom zopár serpentíniek, ideálnych v tomto ročnom období pre bajkerov. Dobre sa na tom klzkom lístí driftujú zákruty :-)

Ešte širší rozhľad je nižšie, z Dlhej lúky, aj slnko už poslušne uhlo zo záberu, aspoň takmer. Dole pribudli nové jazvy diaľnice a jej privádzača, aj nové zrkadlá štrkovísk:

Potom už len čoraz menej sklonený zostup, dve križovania zvážnice, medzi nimi studnička s prístreškom, podobným ako na začiatku a vynorenie z lesa na lúke nad Kľačanmi:

Dá sa samozrejme aj okruh uzavrieť a na Lipovec sa vrátiť – popod les pohodlne, cesta je jasná, aj na mapách ju vidieť. Ale ja mám namierené do Vrútok, aby som pri zapadajúcom slnku ulovil skoro celý tento okruh do jedného záberu:

Tak čo, oplatí sa ísť na prechádzku?

Rišo Pouš