Ötztalské Alpy: Weisskugel 3738m. alebo Biela Guľa

Weisskugel 3738m je druhou najvyššou horou v Ötztalských Alpách a celkovo treťou v Rakúsku. Tento výrazný a nad svoje okolie vytŕčajúci vrchol je súčasťou hlavného hrebeňa Ötztalských Álp a zároveň významnou križovatkou, z ktorej vybiehajú štyri horské hrebene.

 "Palla Bianca", nachádzajúca sa na hranici medzi Talianskom a Rakúskom, je obklopená štyrmi veľkými ľadovcami. Angličan Freshfield, ktorému sa v roku 1865 podaril druhý výstup, napísal: "Z tohto vrcholu je najkrajší výhľad z celého Tirolska!"

Obtiažnosť výstupu na Weisskugel určuje predovšetkým vzdialenosť od podporného bodu (chaty) ale aj ľadovcové trhliny a skalný hrebienok tesne pod vrcholom.

Vystúpiť na vrchol sa dá z doliny Langtaufers, Matschertal, Schnallstal alebo od rakúskeho Ventu. Z každého smeru stojí ako podporný bod výstupu turistická chata. Najľahší výstup je práve z talianskej strany z doliny Schnallstal, kde je v zime v prevádzke lyžiarske stredisko. Lanovky jazdia aj počas letnej sezóny.

V lete i v zime turisti vyrážajú zo Schnallstalu z chaty Schöne Aussichthütte - Bella Vista, prípadne sa dá túra absolvovať aj zdola z Kurzrasu (2010m.) s podporou sedačkovej lanovky.

Taký bol aj náš pôvodný plán. Naše jarné skialpové ťaženie sme chceli začať práve týmto kopčekom, ktorý ako magnet priťahoval moje pohľady už dlhé roky prakticky z každého kopca v Ortlerských Alpách.

O to väčšie bolo naše sklamanie, keď sme sa dozvedeli, že lanovky tento rok výnimočne skončili sezónu o tri týždne skôr.

Starosti nám robilo premenlivé nestabilné počasie. O tom, čo spraví hmla na ľadovci sme vedeli svoje a presvedčili sme sa o tom aj pri tréningovo-prieskumnom výšľape deň pred ostrým štartom.

Sprievodca píše: 6-6,5 hod. na vrchol, v našom smere nás čakalo 2250 výškových metrov a tri výšľapy (celá túra).

Z dvoch variánt v smere od Kurzrasu (Schnallstal) sme zvolili tú orientačne jednoduchšiu, ale zase ťažšiu, čo sa prevýšenia týka. Aj vzhľadom na vysoké denné teploty sme ráno o 6:20 hod. vyrazili z parkoviska (2000m.) hore po zjazdovke smer horná stanica Teufelsegliftu (3034m).

Spodná časť zjazdovky bola na naše prekvapenie pekne upravená, aj keď vleky už dávno vypli. V hornej časti sme ráno natrafili na tvrdý firn a tak šľapať mimo stopy bolo často lepšie ako v nej.

O ôsmej nás vyplašila vysoká oblačnosť. Naša taktika bola jasná: V prípade zhoršujúceho sa počasia sa rýchlo otočiť a po vlastnej stope rýchlo nazad. Predpoveď však bola na dnes celkom dobrá...

Náš cieľ sa nám ukázal až po cca troch hodinách výšľapu (aj s prestávkami) na vrchole Teufelseg 3200m.

Tu sme prvý raz uvideli aj ľadovec Hintereisferner a na ňom pár bodiek. Ako sme sa neskôr dozvedeli, boli to skialpinisti, ktorí vyštartovali skoro ráno z chaty Bella Vista (2880m).

"Na hrebeni sa nepokúšajte zísť hneď dole na ľadovec, ale choďte stále po ňom až zbadáte miesto, kde je ľahký zjazd dole!" poradil nám domáci znalec Hans a jeho radu sme ocenili, lebo na mape to bolo zakreslené zle.

Na ľadovci sme ešte stále nemohli uveriť, že sa nám to naozaj podarí a obzerali sme sa, spoza ktorého kopca sa vynoria mraky.

Nevynorili sa, naopak poobede sa vyčasilo a druhá časť dňa bola výrazne krajšia.

Pod vrcholovým hrebienkom sme boli v čase pod šesť hodín výstupu. Tu sme nechali lyže, obuli mačky a čakali na nás posledné metre exponovaného lezenia mixovým hrebienkom.

Po dôslednom radení sa s domácimi expertami sme si nevzali čakany, ani lano a sedačky. Namiesto toho sme so sebou mali dvaja spolu 4,5 litra vody. Vypili sme ju všetku.

Pozorovanie, ako schádza hrebienok dvojka s lanom, nám zobralo trošku sebaistoty, ale tá sa nám vrátila už po prvých metroch na hrebeni. Miestami sa liezlo po skale, bolo treba ukladať mačky na skalu, ale chyty boli dobré. To isté sme museli samozrejme zliezť dole s pohľadom do doliny :)

Už s vrcholom vo vrecku sme využili bezvetrie na vrcholovom plató a dobrú hodinku sme vychutnávali výhľady na všetky strany.

"V horách je to často tak, že po výstupe na vysnívaný vrchol zbadáš hneď množstvo ďalších vrcholov a tak sa nemusíš báť, že sa budeš dole vracať bez ďalšej motivácie!"

Nám okrem iného padol do oka rakúsky Wildspitze, ale o tom bude reč neskôr.

Zostup prebiehal tou istou trasou. Nepotrebovali sme experimentovať v susednej dolinke Steinschlagtal. Svietilo do nej usilovne slnko a tak sme vsadili na istotu a vrátili sme sa tou najbezpečnejšou trasou.

Ináč v zime, keď je lyžiarske stredisko v prevádzke, práve táto susedná dolinka ponúka možnosť krásneho výstupu aj zjazdu mimo zjazdoviek a hlučného davu lyžiarov. (pozrite mapku v galérii)

M.Bartoň