Kuhscheibe (3189m): môj Stubai

Tento kopec nebýva hlavným túrovým cieľom, keď niekto vyjde hore na Amberger Hütte. Alebo sa ide na rozjazdenie v hlbokom snehu, alebo je príveskom po veľkej túre. Ale neverte, že je to naozaj len kravské hovno, ako to naznačuje jeho meno. Išiel som ho s kamarátom Bennom po Schrankogeli, aj s mojou ženou Pirou v peknom jesennom slnku, ale aj sólo, ako relaxovú túru. A na to je toto hovno ako stvorené. Táto túra sa dá urobiť za jeden alebo dva dni. Chcel som si oddýchnuť, aj po mojich maratónoch. Okrem toho je atmosféra na tejto chate skutočne horolezecká, nie je to žiadny horský hotel.

Vyberiem sa z Garmischu cez Fernpass, odbočím do ötztalu, na Sölden a v dedinke Längenfeld odbočím doľava na Gries. Tam treba často reťaze. Hneď kúsok za Griesom je dosť veľké parkovisko, 1590m vysoko. Je sobota, stojí tu dosť áut. Chodím rád sám, zbalím ruksak, stopa je už stará, tvrdá, aj ľad, ale pásy držia, tak si v pohodlí kráčam po ceste až po dolný SULZTALALM (1950m).  Je to pravý salaš, ešte som neobedoval, tak si dám položiť na drevený tanier syr, salámu, klobásu, domáci chlieb a veľký hrnček čaju s vareným vínom. Dnu je tak krásne, že sa mi nechce ani vstať. Pomaly sa premôžem a potiahnem ešte tú hodinku na chatu.

Stopa ide ďalej po ceste, v lete sem vyjdú aj autom. Má jednu nevýhodu, že vidieť len hore do sedla, chata je skrytá hneď vpravo za rohom. Kto vyjde až sem hore, je odmenený nádherným pohľadom do horného Sulztálu, odkiaľ sa odbočuje na všetky strany na nádherné lyžiarske túry.

Pred chatou leží malé jazierko, má aj v zime asi 18˚C, niektorí tam vlezú. Uložím sa na chate do matracového lágra, sme tam aspoň desiati. Sadnem si do jedálne, teda do miestnosti na všetko – sušia sa tam košele, ponožky atď. Na večeru si dám takzvané horolezecké jedlo: sú v tom zemiaky, mäso čo ostalo, slanina, vajcia, koreniny, opečená cibuľka, k tomu kyslé uhorky a varené vínko. To všetko za polovičnú cenu, ako člen DAV. Nevymením za žiadny hotel. Keciame s chlapcami, kto čo zajtra ide, a ide sa spať. Túru už poznám, viem čo ma čaká.

Ráno začne zhon už o piatej, niektorí idú na veľké túry. Ja mám čas, potrebujem 3 hodiny v pohodlí na vrchol, raňajkujem už skoro sám. Špúry sú hotové na každý kopec ako diaľnice, takže túra je to, čo som hľadal: RELAX.

Od chaty pochodujem asi kilometer po rovine, v hornom Sulztáli a pri mostíku cez potok, odbočujem doprava a niekoľkými serpentínami vyjdem cez strmý schod do Rosskaru. Ten je dlho plytký, treba sa držať na ľavej strane a viditeľnú vyvýšeninu (asi už 2700m vysoko) obísť vľavo. Za ňou ostro vľavo do ľadovcovej muldy, tu začína ľadovec Rosskar.

Ľadovec nemá trhliny a vypĺňa celý kotol pod Kuhscheibe. Za nosom rovno asi do polovice, traverz doprava popod vrcholové skaly až na hrebeň. Kúsok po hrebeni a podľa snehovej situácie deponujeme lyže tu, alebo nesieme až na vrchol. Privíta nás pohľad na nespočetné množstvo trojtisícoviek. Dávam si otázku: „Kedy to chceš vlastne všetko poliezť?“ Odpoviem teraz, že ani tri životy na to nestačia. Aspoň viem, že budem v Stubaji do smrti doma.

Na tejto túre nespozná nikto význam slova strach. Vrcholový svah má asi 35˚, šírku na 50 nákladných áut, stáť môžeš kde chceš, lavínové nebezpečenstvo je minimálne a aj keď sa z môjho rozprávania zdá, že sa tu pohybujem sám, takých vychcálkov ako ja je tu viacej, samota nehrozí. Prezliecť košeľu, natiahnuť sveter, vetrovku a von s termoskou. Čajík s rumom rajcuje ľudí okolo mňa. Pri zjazde nikto nebojuje o život, len je to veselé, pozorovať starých DAVákov, akým štýlom sa prebojujú do doliny.

Na Amberger Hütte sa veselo pije a diskutuje, každý hovorí o svojej túre. Zjazd po ceste so zastávkou na Sulzalme na jedno pivo je pekný záver tohto výletu, cítim sa fantasticky.

Aj keď sa povie sólo, tu nie si nikdy sólo. Ale sólo robíš čo chceš – krása! Na záver: Aj keď to podávam ležérne, táto túra je dlhá 12km, má výškový rozdiel 1600m a pri zmene počasia môže byť tiež nebezpečná.

Moja žena Pira, jeden kamarát a ja, v jeseni:

Znova ma napadla táto túra, lebo moja žena je vášnivá zberateľka ľahkých trojtisícoviek. Ona nelezie, ale ľahkú feratku a vysokohorskú turistiku robí rada. Navrhnem jej novú obeť, je krásna jeseň, tak sa rozhodneme spraviť to ťažším, spravíme to za jeden deň. Návrh prijatý. Vyrážame z Garmischu, berieme ešte Christiana, syna nemeckého majstra v zjazde Schweigera. Cez Fernpass a o siedmej ráno parkujeme v Griese. Začneme stareckým tempom, času máme dosť. Využijeme každú príležitosť, aj tam kde sú kravy, vypiť jeden radler. Raňajky pokračujú na terase pred Amberger Hütte. A teraz začneme túru – za tú považujeme každý výlet, ktorý presahuje 1000 výškových metrov, pod tým sú vychádzky. Tak sme si zvykli. Ten veľký schod do Rosskaru sa mi zdá teraz strmší a dobre sa vypotíme. Žiadny problém, lebo sneh a ľad na ľadovci Rosskar sa topí a všade je možnosť napiť sa z malého potôčika, umyť si tvár, je to pôžitok. Prichádzame na firnové polia pod ľadovcom.

Za chvíľu už sme na Rosskarferner, ktorý vyzerá skôr ako večné firnové pole. Žiadne trhliny, veľa skál na snehu a mačky tu treba len na chytanie myší. Keď je tvrdo, možno gródle. Ale stačia palice.

Keď vyjdeme na hrebeň a kukám dole, napadá ma: „Blbec, mohol si si vziať firňáky.“ Ale ma to doma vôbec nenapadlo. Tak starec, oblíž si palec!

Kúsok sa vlečieme pomaly na vrchol, stále hádajúc, ktorý kopec sa ako volá. Navrchu je miesto pre celú armádu, na vyhriatych kameňoch sa dá pohodlne ľahnúť, takže keď sú deti už trocha väčšie, treba ich sem vziať so sebou.

Pri zostupe nechávame Piru na snehovom poli samú, lebo s Christianom robíme preteky v slalome na topánkach, skončím dobrý druhý :-) Dole v kare pozorujeme niekoľko svišťov, ako sa pred nami skrývajú. Slnko spravilo svoju prácu, na chate prebiehajú pivné orgie, tak sa pridávame. No a pridáme sa aj na dolnom Sulzalme, majú niečo zvláštne: geršňovú polievku, no a samozrejme pivečko. Terigáme sa lenivo dole k autu. Cesta netrvá dlho, je to blízko, sme hneď zase v Garmischi. Nie je neskoro, tak z Christiana vyhŕkne: „Ide sa ešte k Talianovi na zmrzlinu!“ Tak načo sme chudli? Každý zbaští päť (!!!) gulí miešanej a teraz sa teším na relax vo vani.

Jano Banko, spomienky