Extrémna úvaha, Piz Bernina cez Biancograt za 3:10

Val Roseg, hotel Roseggletscher 2000m.n.m., 9.9.2014

Z hotela vyrážam 7:50 s nabaleným batohom smerom Tschiervahutte. Ráno je pekne, ale poobede sa má počasie zhoršiť. Mám dnes jeden deň voľna.

"Ľudia chodia do prírody stále viac. Cítia, že ich to uzdravuje. Príroda lieči rany, ktoré napáchala naša civilizácia..." Peter Habeler

Kráčam svižne hore. V batohu ma ťažia plastové boty. Idem sa zrelaxovať. Na chatu som vyšiel v pohodovom tempe za 1:10. Také zahrievanie. Snažil som sa nespotiť. Párkrát som si aj posedel.

Nad Berninou sa preháňajú mraky. Vrchol je v oblakoch. V kuchyni je len Adriano. Vypýtam si mačky, ktoré tu mám odložené. Ťažké oceľové Grivel 2F s antibotom. Prezúvam sa, prezliekam, pijem, zbalím batoh a pozerám sa hore. Mraky. Pôjdem? Skúsim!

Na terase postávajú dvaja starší páni s ďalekohľadom. Pozorujú Biancograt. Ináč tu nie je nikto. Na túry sa z chaty vyráža skoro ráno. Pýtajú sa ma kam idem.

To už pristupujem k nim, pripravený vyraziť. Sedačku s odsedávakom mám na sebe. Kývnem hore smerom kam pozerali. Sú tam ľudia? Sú tam viacerí, odpovedajú. Už sú na Biancograte. A kam to ideš? Tiež tam! Odpovedám. Pôjdem tým smerom a uvidím...

Pozriem posledný raz na hodinky. Je 9:30. Vyrážam.

Na konci leta som už aklimatizovaný. Strávil som dva mesiace nepretržite v 2000 metroch. Sústredím sa na kroky, krôčiky na techniku. Oplatí sa to. Správna technika šetrí silu aj čas.

Nad reťazami odbočujem z chodníka vpravo cez potok. Dnes budem čerpať zo skúseností a znalosti trasy. Správne tempo, nie moc rýchlo, a tam kde sa dá použiť techniku a nie silu. Maximálna koncentrácia nebráni myšlienkam, aby sa vynárali...

Bežím v plastových botách mierne dole po suti. Kamene sa hýbu. Skôr než sa niektorý pohne moc, už skáčem na ďalší. Pre ľudské telo je to prirodzená aktivita, v prirodzenom životnom prostredí. Sedieť v kancelárii pred počítačom alebo v kaviarni s cigaretou v ruke nie je prirodzené a príroda sa za to vždy odmení nejakou tou civilizačnou chorobou a samozrejme bolesťami chrbta :) Dnes ma nečaká nijaký extrém ani dlhá túra. Bude to všetko trvať pomerne krátko. Nestihnem sa zničiť. Zajtra musím byť v práci fit.

Ono čo to je vlastne extrém?

Moje najväčšie extrémy sa vždy odohrávali v robote. Do prírody som sa potom chodil len zrelaxovať. Už na mojej prvej jablkovej brigáde v Taliansku som pochopil, že nie som žiadny extrémny športovec. Ozajstný extrém pre mňa bol zbierať 5 týždňov jablká bez jediného dňa oddychu. Extrémy sa stupňovali. Umývačka riadu, zakrvavené ruky s otvorenými ranami namočené deň čo deň v škopku sa nemali kedy zahojiť. Kuchyňa a státie pri stole bez možnosti chôdzou si uvoľniť stuhnuté svaly a kĺby. Mesiac bez voľna, 18 hodín státia pred stolom cez sviatočný deň. Pred ním ani potom žiadny oddych.

Extrém.

Za extrém by som určite považoval výkony ľudí trvajúce veľa dní po sebe. Pavol Pochylý krátko po prepustení z basy, bez poriadnej prípravy, dlhé dni a týždne v zlých podmienkach na hrebeni... Polárne expedície trvajúce dlhé týždne a mesiace. Bonnatiho prechod Álp na lyžiach. Himalájske výkony, keď dlhé dni sa človek poriadne nevyspí, nenapije ani nenaje...

Extrém môže mať ale rôzne podoby. Už pri mojom spomínanom prvom ozajstnom extréme na jablkách som sa musel len pousmiať nad zážitkom zo Salomon trophy, keď sme 48 hodín išli nonstop a spali sme len hodinku, zabalení v opadanom lístí v lese. Bolo to len také víkendové harašenie :)

Tie dve zimné sezóny v kuchyni v Corvare bez jediného celého dňa voľna mi pripomenuli Pochylého článok v starom Jamesáku. Ozajstný výkon je vždy súhra viacerých faktorov: psychický výkon ide ruka v ruke spolu s fyzickým.

Prichádzam pod sedlo Prievlusa na okraj ľadovca. Chvíľu skackám po kameňoch a zastavujem sa, aby som si dal mačky. Dnes som vsadil na oceľ, aj keď hliník by bol oveľa ľahší. Ja som sa ale rozhodol pre bezpečnosť a istotu. Jednoducho dobrý pocit. Za chvíľku som pri okrajovej trhline. Už je dosť otvorená. Aby som ju prekonal, čaká ma pár metrov trojkového lezenia po skale.

Od športových extrémov som bol vždy starostlivo ochránený, či už zavretý v kuchyni alebo v jedálni reštaurácie. Tam som bol v bezpečí, tam sa mi nemohlo nič stať :) Výcvik sa však stupňoval. "Zábava gradovala!" Keď už mi nebolo možné ubrať z voľných dní, lebo som žiadne nemal. Začalo mi akosi ubúdať zo zvyšného voľného času. To sa maličký Vetromagazinko vykľuval na svet a po nociach vyplakával, že chce jesť!!! :)

Výcvik vyvrcholil kombináciou psychicko-fyzického tréningu so snižovaním dávok spánku. Päť mesiacov som vtedy spal priemerne štyri hodiny denne. Ak som niekedy zažil extrém, tak to bolo vtedy. Opakovalo sa to potom ešte viackrát, ale už našťastie nikdy tak dlho.

"Na fyzickú bolesť sa časom dá zvyknúť. Tej psychickej sa však snažím vyhýbať za každú cenu." Charles Bukowski

Do prírody si chodím vybehnúť. Príroda uzdravuje, regeneruje. Ľudia to cítia aj podvedome.

Tak som si vybehol aj dnes. Bežím hore trojkovým hrebeňom nad sedlom Prievlusa. Poznám to tu už dobre. Je potrebné sa maximálne sústrediť. Na nasledujúcom ostrom firnovom hrebeni koncentrácia pokračuje. Krok za krokom. Spravím ich veľa. jediné zakopnutie mačkou o mačku je však vylúčené. Dám si záväzok, že sa nebudem pozerať hore a preto ma Piz Bianco prekvapí, a už stojím hore.

Celý Biancograt mi od poslednej veže trval 38 minút.

Nasleduje kľúčový úsek. Snehové podmienky sú výborné. Najlepšie aké som tu kedy mal. Prvý zlaňák. Vešiam tu niekoľko slučiek, ktoré mi pomôžu v návrate. Kľúčový krok pri reťazi. Dnes sa istím na rozdiel od minula a napriek tomu som rýchlejší. Druhý zlaňák. Lano tu ostáva.

Zdravím sa s dievčinou istiacou svojho parťáka a bežím ďalej. Musím dávať pozor na ich lano, aby som sa oňho nepotkol. Je to len chvíľka a som pri prvolezcovi. Zdravíme sa. Vydýchavam sa. Pýta sa ako je to ďaleko. Kúsok!

Prebehnem zvyšok hrebeňa po super snehu a som na vrchole. Tu práve oddychuje ďalšia dvojka. Vydýchavam sa, pozerám na hodinky. Oni pozerajú na mňa...

 3:10

Na vrchole strávim takmer hodinu v príjemnom rozhovore. Na zostupe sa istím a zlaňujem ako sa len dá. Som maximálne zodpovedný. V závere skalného hrebeňa husto sneží. Prvý raz tu zlaňujem. Na pohodu. Na chatu prichádzam pred piatou celý mokrý.

Odkiaľ si? Prihovára sa mi starší Talian s odznakom vodcu. Zoznamujem sa s Adrianom Grecom. Jeho meno poznám, už som o ňom veľa počul a teraz je tu. Viacerí slovenskí skialpinisti si na neho spomenú :) Zostávam na večeru. Do hotela sa vraciam až potme. Parádny deň to bol..

Čo to je vlastne extrém? Nie je vlastne extrém prežiť život v jednoduchej, zo všetkých strán zabezpečenej, poistenej všednosti?

 Extrémom sa už budem vyhýbať ako sa len dá :)

Martin Bartoň

foto: archív z predošlých túr, dve zahmlené z aktuálneho dňa