Banskoštiavnický ultrapunk 2022

Toto je v malom, slovenskom ultravesmíre ozaj výnimočná akcia – vždy na konci sezóny takto koncom októbra, VIP len pre pozvaných a viac v komunitnom ako pretekárskom duchu, takže to hlavné sa vraj odohráva do hlbokej noci na konci, v cieli, nie cez deň na trati. Vzdialenosť pre našinca ľudská, žeby každý stihol aj tú socializáciu a nebol moc rozmontovaný, aj ľudkovia z občerstvovačiek aby sa zúčastnili a tak... Len smola, že doteraz vždy boli javiskom bratislavské luhy a háje – vždy bola naporúdzi výhovorka, ako sa tam nedostanem. Na druhej strane miesto konania logické, lebo odtiaľ pochádza hlavný páchateľ, a čo sa bude po náročnej sezóne ešte kamsi trepať... Aj tak mu patrí naša nehynúca vďaka za to všetko, čo pre nás masochistov každý rok vymýšľa.

Lenže! Tentokrát sa beh histórie zmenil a VIP pozvánka hovorila, že ultrapunkové epicentrum bude v stredoslovenskom UNESCO-meste. A to sa už nedalo odmietnuť ani náhodou – lebo kombinácia dostupnosť + Banská Štiavnica + koncooktóbrové farby + strakatá krajina Štiavnických vrchov, to sľubovalo doslova vizuálne orgie. Na Javorníckej stovke je na jeseň neskutočne, tam pod Sitnom dupľovane. A ak vyjde počasie...

A teda počasie vyšlo! Nie síce úplne úplne gýčovito, kalendárovo, ale ráno bolo krásne, takže farby sa ukázali, aj červené slnko na Hornej Rovni. Postupne sa potom síce zaťahovalo a popoludní aj zapršalo, ale len tak na osvieženie, a to zase pridalo do krajiny trochu tej jesennej melanchólie, a zase iný druh krajinárskych vizuálnych pôžitkov.

A tak sa koncom chladnej noci v sobotu 22.10. pozliezalo pod Novým zámkom nejakých 40 vybraných pozvaných a úderom siedmej sa popod štartovú (nie nafukovaciu, ale Piargsku) bránu vyrútilo v ústrety 72 kilometrom, 3200 vertikálnym metrom a piatim krmelcom. Trať sa podobala na takú pokrútenú osmičku – s prvým kolom menším a spočiatku viac zauzleným, potiahnutým na západ k Hodruši, s druhým väčším, natiahnutým na sever, za Sklené Teplice. Driek osmičky v sedle Červená studňa.

V prvom kole bolo viac tej typickej miestnej krajiny s častými výhľadmi z odlesnených kopcov, s množstvom lúk, pamiatok na stáročné baníctvo, voľne pohodených domčekov a farebných solitérnych stromčekov. V druhom kole naopak zase viac lesov, lesných ciest a šušťavého, opadaného lístia pod nohami.

Technické okienko: príprava bulvárneho fotografa bola tentokrát technologicky mimoriadne dôkladná! Normálne že sa prinútil naučiť sa, ako sa ovládajú chytré hodinky, dokonca konečne prišiel na to, ako sa nechať zároveň navigovať a zaznamenávať trasu a v rámci možností si tú trať aj naštudoval z pokynov a fotiek, pokiaľ jeho biedna pamäť dovolila. Aspoň tie na prvý pohľad kľúčové miesta. Lebo zásadná vec, ktorú sa v okolí BŠ už dávno naučil, je tá, že sa tu všade križuje a stretáva toľko chodníkov, ciest a značiek, že ani miestni ich určite nedokážu za celý život prejsť a poznať všetky, a aj najmenší výpadok pozornosti tu môže človeka z trate poslať niekam úúúplne do preč. Aj keď zase na druhej strane – častokrát sa ani netreba na miesto zlého odbočenia vracať, väčšinou stačí odbočiť na najbližšej križovatke a dostať sa na trať inou cestou, len s malou zachádzkou.

Ale jednu vec bulvárny fotograf prudko podcenil – myslel si, že keď je toto viac terénna socializácia ako preteky, že sa aj pôjde totálne na pohodu a že teda bude mať hafo času na bulvárne fotky, ich komponovanie a striehnutie v kríkoch na pikantné zábery. Aj to spočiatku robil, a preto sa po štarte (ako obvykle) nenaháňal vpredu s mimozemšťanmi. Ale mu potom poriadne zatrnulo a piškóta so slaninou mu poriadne zabehla, keď sa v Hodruši dozvedel, že za ním sú už asi len štyria ľudia. A to bol „big problem“, lebo biedna kondička mu nedovoľovala len tak si provokačne pobehovať od skupiny ku skupine a už vôbec nie niekoho dobiehať. Ani bývalého kamaráta, (ktorému sem inak horko - ťažko vyprosil VIP vstupenku), ktorý ale napriek tomu hneď na začiatku nevďačne utiekol niekam dopredu za peknými babskými riťkami a od ktorého ho čakali na kontrolách len hnusne provokačné odkazy, že si má švihnúť. Neostávalo mu iné, ako (napriek predsavzatiu a duchu socializácie) skrátiť pobyt pri občerstvovačkách na minimum a snažiť sa aspoň chvíľu uvisieť za niekým rýchlejším. Nech nemá na fotkách len prázdnu krajinu alebo furt rovnaké ksichty. No nie dlho sa mu to darilo – lebo v jeho aktuálnom stave telesnej biedy v druhom kole sily rýchlo odchádzali a tých 72 kilákov (inokedy na pohodu) sa ku koncu začínalo znekonečnievať. Na klasických stovkách to nie je problém, tam je účastníkov dosť, vždy sa niekto pomalší spoza rohu vynorí, stačí počkať. Ale na krízy je správny ultráš zvyknutý, no nie? Takže v konečnom dôsledku ťažká pohoda až do cieľa, len tie fotky ostali ku koncu bez ľudí a ostala len socializácia s hospodárskym zverstvom na trati.

No dosť bolo vyplakávania, čo ešte takého ku priebehu akcie? Výsledky tu nie sú podstatné, možno neskôr aj budú dáke - ale jedno je isté, že niektorí ducha akcie zjavne nepochopili a pretekali ako z reťaze odtrhnutí. Takým treba nabudúce zakázať prístup, nech nedemoralizujú kolektív a nerozbíjajú partiu :-) Ale tak im treba, nevedia o čo prišli. V duchu socializácie sa od štartu tvorili skôr skupinky, aspoň tam na konci sa mi zdalo, kde som sa motal celý čas. Neviem ako vpredu, ale tam asi tiež. Fotil ako besný hádam každý, aspoň zo začiatku, to sa proste nedalo, nefotiť. Hádam si to každý užil, aj tí, ktorí nedošli. Krmelce a dobrovoľníci okolo nich boli ako vždy super, vďaka! Aj keď na poslednej kontrole v Podhorí, keď ma Julka s Mikim takého dobre nalomeného priateľsky potľapkali po chrbte na uvítanie, išiel som do kolien, ako keby mi na plecia hodili vrece cementu :-) Ale zase - hrali na želanie! A mali aj titulku zo seriálu Sanitka, džast for mí!

Trať bola zvolená parádne, aj keď tie zvážnice okolo Teplíc neboli až také bombastické ako výhľadové lúky prvého kolečka. To druhé kolečko by som natiahol skôr na východ a zaradil by som niektoré z mega-bomba miestnych atrakcií: Glanzenberg, kalváriu, Kysihýbeľ, Svätý Anton, Sitno a iné by si ultráši isto vychutnali dokonale. Ale do logistiky a komplikácií s organizovaním takéhoto podujatia nevidím, tak to nechám do budúcna radšej na tých povolanejších. Ak nejaké budúcno bude. Dúfam ale, že hej, lebo mal som dojem, že zúčastnení krochkali blahom – proste krajina okolo Banskej Štiavnice je nenormálne fotogenická. Niet divu, že je v UNESCO a našťastie sa po desaťročiach úpadku pomaly, ale isto prebúdzajú a každým rokom ožívajú aj jej stavebné pamiatky.

Jo, a ešte jedna vec na záver. Okrem kozmického času mimozemšťana Maja Priadku (na aké sme už ale zvyknutí) sa tu zrodil asi aj jeden, do budúcnosti možno dosť ťažko prekonateľný ultrarekord. Lebo šesť ultradievok, ktoré spolu valili ako perfektne zohrané volejbalové družstvo od občerstvovačky v sedle Červená studňa, to sa len tak ľahko nevidí. Keď ich pred dvoma rokmi stúpalo zo Zázrivej na Minčol chvíľu päť, už to bolo „u nás v Čabovciach“ niečo nevídané! Ladies už vraj majú na kontrolách k dispozícii nejaké špeciálne krabičky, určené len pre ne, tak aj to možno podporuje takéto rekordy. Čo tam všetko majú, vraj Ľubka vie, možno niekedy potajomky nakuknem. No vďaka za ne. Za tie dievčatá, nie len za krabičky :-)

Rado a spol, dobre to robíte a čím ďalej, tým lepšie. Ďakujeme a tešíme sa všetci nabudúce!

Rišo Pouš