Alpský „enjoy“ výpad: Hochkönig (2941), Stubacher Sonnblick (3088), Granatspitze (3086)

Jenda múdra hlava raz povedala, že skialpinizmus nie je víkendový šport a je možné ho bezpečne praktizovať len v dni, kedy sú na to podmienky, inak sa môže stať veľmi ľahko nebezpečným. Osvojil som si tento výrok a stal sa zo mňa sliedič. Sliedič pekných dní s dobrými podmienkami. Túto sezónu je ich pobiedne.  Akúkoľvek invenciu brzdil v prvej polovici sezóny akútny nedostatok snehu prakticky v celej Európe. Možný je len autistický skialp na Chopku, nižšie kóty nemajú nárok. S novým rokom sa situácia jemne zlepšuje, ubúda však slnečných dní. Tých pár oddrtím v známych terénoch našich tatrofatier. Sliedim však ďalej a chuť na niečo fajnovejšie narastá. Nie je to chuť zdolať čosi náročné či vysoké, skôr čosi pohodové. Trápenia na umeláku, či levitovania v nedostatočne pokrytej koske, už bolo dosť. A zameniť ich za pažravé trhliny a riedky vzduch, by bolo ako z blata do kaluže.

Aj preto si do predbežného výberu zaraďujem Hochkönig, nádhernú neľadovcovú túru, nie až tak ďaleko od stredu Slovenska. K tomu niečo nové, aby mal výlet pridanú hodnotu a zážitkový vývar bol čo najväčší.

Nič zlé netrvá naveky a tretí marcový týždeň meteo-servre konečne stiahnu z ponuky piktogramy oblačnosti a zrážok. Ide sa na vec. Ako vždy operatívne a v jemnom strese. Partia je trojčlenná, čo je tak akurát.

Slovensko opúšťame druhý deň slnka, niečo po štvrtej rannej, aby sme okolo deviatej dorazili do rozprávkovo bielej krajinky pod južnými stenami masívu Hochkönig. Súčtový spánok trojice účastníkov nepresiahol zdravotné optimum jednotlivca, napriek tomu sme pod vplyvom endorfínov z očakávaných zážitkov okamžite správne naladení. Parkujeme pri Arturhause (1502), horskom hoteli, ktorý je  východiskom klasického variantu túry cez „Mitterfeldalm“. Okrem neho vedie na vrchol direktka cez kotol „Birgkar“. Tá je však krajinársky menej atraktívna a nebezpečnejšia. Pred desiatou už pásujeme smerom na severovýchod k salašu Mitterfeldalm (1669), kde sa výstup stáča na západ, obchádzajúc najvýchodnejší výbežok južnej steny. V tomto kurze zotrváva až po samý vrchol, ten je však ešte ďaleko. Podmienky sa ukazujú ideálne, slnko, bezvetrie, napriek tomu nie príliš teplo. Pri salaši sa horská cesta mení na chodník. Stopa je po predvčerajšom snežení obnovená, čo vylučuje orientačné ťažkosti a presne zapadá do „enjoy“ charakteru akcie. Ďalší výstup je možné charakterizovať  nasledovnými „enjoy“etapami:

1. Traverz suťovísk južnej steny. (Odporúča sa realizovať so stisnutou zadnou časťou, minimálne však v rozostupoch a ideálne so zapnutým lavínovým vyhľadávačom, najlepšie pri stabilizovanej snehovej pokrývke.)

2. Naberanie výšky pod skalnou vežou Torsäule (2588). (Nevyhnutné časté fotopauzy a kochanie sa scenériou. Podobnosť veže s posvätnou horou Kailas čisto náhodná.)

3. Fruštik pauza v 2400 pod vežou Torsäule. (Nie je nevyhnutná, ale odporúča sa jej zaradenie. V opačnom prípade hrozí strata motivácie v najnesprávnejší moment. Stanovisko mimo prípadného letiaceho šutra z veže je ľahko identifikovateľné.)

4. Priestup dolinkou pod sedlom Schoberschartl (2579) a výstup cez sedlo na vrcholové plato. (Odporúča sa cikcak výstup pri aplikácii opatrení z bodu 1.)

5. Priestup krasovým klondajkom vrcholového plata. (Nevyhnutná veľká trpezlivosť až odhodlanosť, nakoľko terén postráda bežnú logiku a ide s vami raz hore a raz dole v snahe znechutiť vám deň. Naviac je miestami vyfúkaný až na kosť. Ak vytrváte a vydriapete sa aj na posledný výšvih, budete na dvoch vrcholoch zároveň. Na Hochkönigu (2941) a aj na vrchole svojich dnešných možností. Techniky zdolania finálneho výšvihu boli empiricky overené nasledovne (Autori variant si želajú zostať v anonymite):

- brutálne vypásovanie s odignorovaním sklonu a charakteru povrchu,

- decentné a relatívne bezpečné pásovanie s nasadením haršajzní,

- klasické mačkovanie s lyžami na batohu v trase značeného chodníka.

S platom sa, napriek tyčovému značeniu, vyslovene neodporúča pasovať za zníženej viditeľnosti. Hrozí definitívna strata osobnosti. Poškodenia sklzníc šutrami sú v tejto etape neeliminovateľné, “vybrané slová“ preto povolené.)

6. Cesta z vrcholu. (Odporúča sa čo najviac lyžovať. Ideálne viesť zjazd v stope neznámeho znalca lokálnej situácie, čo znamená odklon od výstupovky smerom k prašanom v tieni južnej steny. Nepodliehať eufórii. Terén pod stenami je vo viacerých pasážach charakterizovateľný ako lavínová pasca. Pásy nezabudnúť na vrchole a radšej vložiť pod bundu, keďže budú ešte zo dva-tri razy nasadené.)

Samotný Hochkonig (2941) má inak priestranný vrchol, na ktorý sa zmestila aj na rakúske pomery pomerne nevzhľadná 6-uholníková chata, čo nezachraňuje ani prítomný winterraum. K chate sa však môžete otočiť chrbtom a nerušene obdivovať Nízke aj Vysoké Taury na juhu, Dachstein na východe, či neskutočný Watzmann na severozápade a hornú polovicu jeho slávnej skoro dvojkilometrovej východnej steny. Tiež Wiesbachhorn je z tohto uhla fakt horn. Náladu vám vylepší každý kopec, ktorý dokážete identifikovať a na ktorom ste nebodaj už niekedy stáli. Ešte viac ten, ktorý vás zaujal ako potenciálny cieľ do budúcna.

            Túra nám v „enjoy“ tempe trvala do 9 hodín a hodinky ukázali do 1900 vm a cca. 20 km. Nie je teda vyslovene lajtová a napriek „enjoy“ tempu som druhé ráno pomerne rozbitý. Má na tom podiel aj nocľah v aute a zdieľanie lôžka s nepreferovaným pohlavím. Patrí to však k akciám tohto typu a tak poslušne balím vercajch na dnešnú túru. Ideme na ľadovec, je toho v ruksaku viac. Najprv presun cca. 80 km do údolia Stubachtal a lanovkou hore na Rudolfshutte (2315). Cena za ušetrených 800 vm po zjazdovke je korektných 13,5€. Ako prvé skúšame dojednať ubytko na jednu noc. Ak by nás prichýlili, zreálnilo by nám to možnosť pridať tretí deň ďalšiu túru. Tri dni sú limitom výletu daným povinnosťami. Ponuku hotela však akčný výbor tímu vyhodnotil ako vyslovene neústretovú, keďže by zdvojnásobila náklady akcie. Ideme si teda po svojom. Ciele sú na dnes dva – Stubacher Sonnblick (3088) a Granatspitze (3086). Trčia nad ľadovcom Sonnblickkees pomerne blízko seba. Túra prebieha nasledovne:

1. Zjazd od Rudolfshutte (2315) k Weissee (2250).  (Nenáročná pasáž ukončená nalepením pásov na hladine zamrznutej priehrady.)

2. Naberanie výšky pod ľadovcom. (Nie sú potrebné žiadne zvláštne techniky až po miesto, kde sa trasa pod okrajom ľadovca zalomí viac vľavo k strmému výšvihu smerujúcemu hore na ľadovec. Stopa je v tomto mieste vedená filištínsky, exponovanou rampou ponad menší skalný prah. Aj keď vás to bude lákať k alternatívam, dôverujte miestnym, ktorí stopu natiahli, snáď vedia, čo činia. Ak stopa chýba a je nestabilne, miestu sa radšej vyhnite resp. aplikujte klubovú činnosť.)

3. Stúpanie ľadovcom Sonnblickkees do ski-depa pod Sonnblickom. (Nenechajte sa zmiasť mnohými zdvojenými písmenami v názve ľadovca a trasu absolvujte len raz, keďže je pomerne fádna. Mali by ste sa naviazať, ale ani my sme to pod tlakom okolitej verejnosti neurobili.)

4. Výstup na Stubacher Sonnblick (3088). (Po zanechaní lyží v depe pomerne jednoducho vystúpame do 100 vm na vrchol. Záver po jemne exponovanej snehovej hranke. Mačky a cepín v tvrdých podmienkach odporúčané. Povinné foto pri vrcholovom kríži,. „vybrané slová“ pre nedostatok komplikácií zakázané.)

5.  Presun pod Granatspitze. (Po sklesaní do depa nasadíme lyže a zrealizujeme ľadovcový traverz do depa pod neďaleký Granatspitze. Pásy naliepame podľa potreby.)

6. Výstup na Granatspitze (3086). (Pekným skalno-snehovým hrebienkom v mačkách a s cepínom v ruke dostúpime cca. 60 vm  na elegantný vrchol, ktorý je srdcom podskupiny Granatspitze vo Vysokých Tauroch. Absolvujeme vrcholovú procesiu a všetko čo k nej patrí. Fotíme raz Glockner, raz Venediger, keďže sme geograficky niekde medzi nimi.)

7.  Návrat na Rudolfshutte (2315), resp. k autu na Enzingerboden (1480). (Možné zvoliť trasu po výstupovke,  resp. najviac lyžovanú trasu vedenú severnejšie, bližšie k vrcholu Hohe Furleg. Ešte lepšie je však zaimprovizovať a nechať sa zlákať tienistou dolinkou východne od Granatspitze vyzdobenou  známou prašanovou grafikou, nie však prezdobenou, s dostatočným priestorom pre ďalšie, ideálne vaše umelecké počiny. Nástup z depa do dolinky môže byť v závislosti od podmienok problematický. Ak vás pustí, tak ako nás, užívajte si svoju líniu zhruba po kótu 2400. Tam nalepte pásy a opatrne dostúpajte cez sedlo Kaiser Tauern (2515) až k vrcholovej stanici sedačky (cca. 2600). Pozor, nasvietené svahy Tauernkogelu (2683) ktoré traverzujete, môzu byť v kombinácii s podmienkami nebezpečné. Od vrcholovej stanice, ignorujúc ratrakmajstra, bezprecedentne prznite práve obnovený menšester, až pod Rudolfshutte. Ak nemáte ubytko, pokračujte v prznení krásnym dolinovým zjazdom so stratou ďalších 800 vm až k svojmu autu na Enzingerboden. Spokojne sa po rakúsky usmievajte na každého koho stretnete ignorujúc vlastnú únavu.)

Keďže ignorácia únavy sa konkrétne nám darila čoraz menej, chuť vybúchať ďalší deň pomerne veľkú dávku výškačov na Hocheiser (3206) pomerne rýchlo opadla. Nakoniec sa aj pre nevhodnú expozíciu väčšej časti výstupu s predpokladom kôrového snehu rozhodujeme pre útstup. Menej je niekedy viac, a užili sme si statočne, tak prečo byť nenásytní. Cestou domov ma tak či tak pod chvíľou zamrzí zanechaná tlaková výš a rozpracovaný Hocheiser o to viac, že ma jeho vrcholová ľadovcová plutva pri pohľade z Hochkonigu značne nadchla. Sily sú však vyčerpateľné a okolnosti neúprosné. Hamburger, káva a povinné „foto na záver“ za odignorovanú stovku na diaľničnom vetvení pred Viedňou, na ktorú systematicky zabúdam. Dorážame na Slovensko nocou. Líham o hodine, o ktorej som pred 48 hodinami vstával. 

Martin Repický