3x Wetterhorn (3701m) v Bernských Alpách, na lyžiach

Rekreačný skialpinizmus - tento výraz sa na Slovensku často používa na nepretekárske horské lyžovanie. Na Wetterhorne sme sa ale príliš nezrekreovali.

Ľavá ruka zapichne čakan do vrcholového firnu. Pravá drží fotoaparát s 15-milimetrovým, extrémne širokouhlým objektívom. Urobím vrcholovú fotku, ktorú som si už doma vymyslel a predstavil si jej kompozíciu.

Konečne som hore. Moji priatelia sú len niekoľko krokov za mnou, s mačkami na nohách v strmom ľadovom svahu. Predo mnou sa otvára široký horizont s Eigerom priamo pred nosom. Bol to namáhavý deň. Môžem si odfúknuť. Ukončil som môj druhý výstup s lyžami na túto horu. Čaká nás ale ešte dlhý a ťažký zjazd.

Dnešná túra začala už včera večer, a síce veselo v Baseli na brehu Rýna. Ďaleko od bernských hôr. S rodinou sme boli na návšteve u priateľa. Stôl bol bohato obložený jedlom a zákuskami. Náš hostiteľ mi pripomenul, aby som si do auta pribalil turistické lyže s ľadovcovým výstrojom. O cieli sa nechcel zmieniť. „Bude to prekvapenie“, povedal len lakonicky. Polovicu noci sme vychutnávali dobré jedlo a ešte lepšie víno a na ukončenie ešte kalíštek pálenky. Do postele sme sa dostali po polnoci. To bola chvíľa, keď mi Peter odhalil náš zajtrajší program: Wetterhorn. Jedna z najdlhších túr v Bernských Alpách, 2400 výškových metrov. Vedel som, že zajtrajšia nedeľa bude veľmi namáhavým dňom.

Poznám túto túru, pred rokmi sme ju urobili s mojou manželkou Monique. Boli s nami aj manželia Zorka Manicová a Harry Rácz. Priatelia z Vysokých Tatier, žijúci tak ako ja vo Švajčiarsku. Vtedy sme si túto dlhú túru rozdelili na dve časti. Stretnutie sme si dali v bivakovej chatke Rosenlaui. Táto sa nachádza na skalnatom podstavci nad ľadovcom. Je v nej 12 miest na spanie. S Monique sme tam dorazili po obede, boli sme prvými hosťami a namýšľali sme si, že strávime príjemnú noc celkom sami. Horko sme sa zmýlili. Čím viac sa noc blížila, tým viac návštevníkov pribúdalo. My ako prví nocľažníci sme mali výhodu. Vidiac blížiace sa davy, utiahli sme sa na lôžko a už sme sa z neho nepohli. Namiesto 12 ľudí sa na prične uložil najmenej dvojnásobok. O spánku sa nedalo hovoriť. Čo urobili ostatní chudáci, pre ktorých už nebolo miesta? Políhali si na zem a keď už ani to nebolo možné, vydali sa na vyššie položenú Dossenhütte, ležiacu mimo trasy výstupu. Niekoľko odvážlivcov sa vydalo priamo na nočný výstup na Wetterhorn. V chatke bol napriek otvoreným dverám a nočnému mrazu vzduch nedýchateľný. Budíček bol oslobodením.

Začiatok nášho výstupu viedol cez roztrieštený ľadovec. Ak sa naň človek pozerá odspodu, alebo ešte lepšie v lete, nemôže si predstaviť, že tadiaľ vedie lyžiarska trasa. Okrem ľadovcového výstroja som vliekol aj fotografický výstroj - môj (vtedy) obľúbený aparát Zenza Bronica 6x6 s troma objektívmi, váha 6 kilogramov. Na to bolo treba mať dostatok motivácie.

Nekonečne dlhý ľadovec nás priviedol na Wellhornsattel, kde trasa prechádza na druhú stranu hrebeňa. Ťažké batohy a pražiace slnko nám život neuľahčili. Konečne Wettersattel. V sedle odkladáme lyže a zbavujeme sa takto podstatnej váhy. Posledných 200m sa ide peši. Svah je (pre nás) na lyžovanie príliš strmý. Má asi 45°, k tomu je ešte aj zľadovatený. Stúpame preto naviazaní, s mačkami na nohách. Dosahujeme vrchol.

Čo nás však čaká dnes? Ležiac v posteli pozerám na hodinky a viem, že mi ostávajú nanajvýš dve hodiny spánku. Nezaspím však. Konečne zazvoní budíček, ktorý ma oslobodí z mojich útrap. Sú tri hodiny po polnoci. Cítim ešte alkohol a bohatú večeru. Našťastie nemusím viesť auto. Náš šofér určite nie je tiež úplne triezvy. Začína môj druhý výstup na Wetterhorn.

Cesta do bernských kopcov je ďaleká, musíme pretraverzovať Juru, sedlo Brünigpass, zísť k Brienzskému jazeru a zľadovatenou cestou sa vyterigať až do Rosenlaui. Je to ako Ho-Či-Minov chodník, známy z vietnamskej vojny. Auto sa šmýka v zľadovatených zákrutách. Na parkovisko dochádzame krátko pred pol siedmou. Príliš neskoro. Budeme sa musieť ponáhľať. Moji dnešní partneri sú ale vytrénovaní športovci, to je pre mňa znamenie že sa nebudeme flákať. Osvald, najmladší a najsilnejší z nás, bežal na čele ako poľovnícky pes, prenasledujúci svoju korisť. My s Petrom sme robili, čo sme mohli, aby sme neostali v hanbe. A hlavne aby Osvald vždy ostal v našom zornom poli. To sa nám nakoniec aj podarilo. V sedle Wettersattel sme Osvalda nakoniec dohonili. Zahodíme lyže a hurá, na posledný kus cesty. Nenaviazaní, bez lana.

Na vrchole sa mi podarila fotka, ktorú aj dnes pokladám za jednu z mojich najmilších. Asi preto, že jej predchádzalo toľko utrpenia a námahy. Necelých sedem hodín výstupu, s dvoma asi päťminútovými prestávkami na posilnenie. Bez prenocovania v bivakovej chatke.

Každému normálnemu človeku, ktorý holduje lyžiarskym túram, by dva výstupy na Wetterhorn určite stačili. Ja k nim asi nepatrím. Do tretice všetko dobré! Tak došlo k tomu, že som sa o dva roky neskôr pustil znovu do tejto hory. Mojim spoločníkom bol po francúzsky hovoriaci Švajčiar Pierre - Louis. Ja som bol pre neho, myslím si, cenným spoločníkom. Kopec som dobre poznal a vedel som sa v tejto po nemecky hovoriacej časti Švajčiarska aj dohovoriť. Pre mnohých „Suisse romand“ je nemčina neznámou veličinou. Ale nakoniec, s kým musí človek hovoriť na opustenom ľadovci? Možno len so snežným človekom, Yetim. A ten možno na rozdiel od môjho priateľa ovláda všetky štyri úradné reči Švajčiarska.

Tentokrát sa pred výstupom nejedlo ani nechľastalo. Našim východiskom bolo mesto Biel - Bienne, kde sme obaja bývali. Budíček som určil na polnoc. Vyrazili sme o hodinu neskôr. Do Rosenlaui sme dorazili za čiernej noci. Túru sme začali krátko pred pol štvrtou. Zodpovednosť za nájdenie výstupovej trasy ležala na mojich pleciach. Naša cesta začínala v hustom lese.

V noci je v lese veľmi ťažká orientácia, hlavne v zime, keď pred vami nevedie žiadna výstupová stopa a nevidieť chodník. Sneh bol zlý (kôra) a fúkal studený severák. Bol som šťastný, keď som sa spomedzi stromov vymotal do voľného terénu. Na rozdiel od snehu počasie bolo krásne. „Dnes neurobíme žiaden rýchlostný rekord“, myslel som si. Nakoniec som sa nemýlil. Pri výstupe sme minuli bivakovú chatku, na ktorú mi ostali len zlé spomienky. Jedna skúsenosť s prenocovaním v nej mi stačila, ďalšie výstupy na Wetterhorn som robil nonstop. To je síce fyzicky viac, ale „spoločensky“ menej namáhavé.

Razíme stopu zasneženým ľadovcom. Nemáme pred ani za nami nikoho, kto by nás v tej práci podporil. Ako pri všetkých mojich horských túrach, zastavujeme sa nanajvýš raz, po dvoch hodinách výstupu. Nikdy si však nesadneme. Skonzumujeme rýchlo nejakú maličkosť, hlt alebo dva čaju a hurá, ide sa ďalej. Táto taktika je vo Švajčiarsku zriedkavá. Ľudia si obyčajne sadnú na polhodinovú prestávku. Počas tejto telo ale úplne vychladne. Potom to trvá znovu najmenej pol hodiny, kým sa znovu zohreje a dostane sa do normálneho rytmu. Čas beží rýchlo a pracuje proti nám. Rozmoknutý ľadovec sa po obede môže premeniť na pravého ľudožrúta.

Konečne tretíkrát vrchol Wetterhornu. Na nebi nie je ani mráčik, výhľad na všetky bernské vrcholy je voľný. Rovno pred nosom je slávna trojica hôr Eiger, Mönch, Jungfrau. Náš výstup trval tentokrát niečo vyše osem hodín. Som presvedčený, že mám tejto túry aspoň na určitý čas dosť. Dnes obdivujem krásne formy Wetterhornu z doliny. S tou istou radosťou, akú som prežíval v mladších rokoch, keď som naň vystupoval.

V Bernských Alpách je dosť iných veľkých a náročných cieľov pre lyžiarske túry. S veľkým výškovým rozdielom výstupu a so strmými a dlhými svahmi pre zjazd. Spomeniem len niektoré z nich: Finsteraarhorn, Mittaghorn, Doldenhorn, Balmhorn, Altels a Rindelhorn. Mal som šťastie ich viackrát zlyžovať. Ale k tomu patrí aj boj samého so sebou počas hodín monotónneho výstupu na ľadovcoch, pod horúcim slnkom, stratený v hmle alebo bičovaný nemilosrdným severákom. Samozrejme aj radosť zo zjazdu v prašane a vo firne. Alebo utrpenie prebíjania sa ako ľadoborec cez nejazditeľný, kôrovitý a nebezpečný povrch snehu.

 

 

Alexander Luczy, napísané 11.3.2006