(Ne) Zimný Kazbek (Mkinvari 5034)

Niekedy začiatkom leta zavolá kolegov syn, končiaci vysokoškolák Kubo. Že vraj Wizzair, lacné letenky, Gruzínsko, Kuthaisi a taký menej frekventovaný kopec – Kazbek. Cez rodičov ma registruje a vie, že sa rád motám po horách. Vravím, že Kazbek v databáze evidujem, že podumám a ozvem sa. Nenápadne tiež sondujem reálne skúsenosti a potenciálnu pripravenosť a veruže to zaváňa mladíckym entuziazmom a veku primeranou nerozvážnosťou.
O pár dní mu volám, že OK, ale chcem to riešiť na lyžiach, však načo zošľapávať zlyžovateľné a že v tíme musí byť ešte niekto skúsenejší. Načrtávam zostavu, ktorá sa tým dňom začína formovať, a definujem nutnosť spoločnej prípravy a vzájomného spoznania sa priamo v teréne. Výsledkom je 6 členná skupina (2:1 v neprospech nežného pohlavia) a niekoľko spoločných akcií, o ktorých by sa dalo písať samostatne. Začiatkom leta bookujeme letenky na druhú polovicu marca. Dostupné zdroje hovoria o ideálnych podmienkach až o mesiac neskôr. Rezervačný server však neskoršie dátumy nepripúšťa.

Let prebieha hladko, až na malé peripetie s kartušami od ABS vakov. Nakoniec aj tie bez ujmy dostaneme do Kuthaisi a následne taxíkom do Gudauri (cca. 2000), kde sa chceme aklimatizovať v bezpečí lyžiarskeho strediska. Stredisko sa rozprestiera na južných úbočiach Kaukazu pár kilometrov pod Krížovým priesmykom (Jvari Pass, 2379), najvyšším bodom slávnej Gruzínskej vojenskej cesty („Военно-Грузинская дорога“) spájajúcej Tbilisi s ruským Vladikavkazom. Cesta je dodnes jedinou, ktorá prechádza cez 1100 km dlhý hlavný hrebeň Veľkého Kaukazu, čo vysvetľuje nespočetné množstvá kamiónov po celej trase.

Ubytovávame sa v penzióne pána Reza, ktorý máme na základe referencií zajednaný. Je nedeľa, počasie rozpačité. Vlhkosť z nížin sa tlačí na pohorie a podchvíľou smoklí. Prvú aklimatizačku na Sadzele (3306) začíname v pondelok ráno v mlieku. Šliapeme hore zjazdovkovým menšestrom alpského typu a sme vcelku príjemne prekvapení kvalitou strediska. S kótou 2500 zostáva dolná oblačnosť pod nami a viditeľnosť sa zlepšuje. Výškové metre pribúdajú, s nimi počet nádychov a úderov srdca. Telo vníma, že je mimo tatranského štandardu a robí, čo môže. Do troch hodín však stojíme na vrchole a tešíme sa z prvého úspešného krôčiku na ceste za Prometheovou horou.

Večer zisťujeme predpoveď. Nevyzerá dobre. Posnežovanie s prechodným zlepšením od stredy obeda do štvrtku večera. Potom „closed“. Prehodnocujem aklimatizačný plán a rozhodujeme sa presunúť pod Kazbek už ďalšie ráno a hneď vyraziť smer Bethlemi Hut (3653) - bývalú meteostanicu, ktorá dnes tvorí základňu pre výstupy na okolité kopce, vrátane Kazbeku. Zhýčkanejší zväčšazápadniari hovoria o kombinácii ruiny a mrazničky. Netreba sa však nechať zmiasť. Je to len taký winterraum sovietskeho typu, teda zbytočne prerastený a samozrejme o čosi škaredší a drsnejší ako jeho západné ekvivalenty.

Ráno o 6:00 sme teda pripravení s plnou poľnou na plánované 3-4 dni mimo civilizácie. Pripravený však nie je Jvari Pass, ktorý je po nočnom snežení neprejazdný. Zaliezame späť do perín a pred deviatou sa rozhodujeme ísť opáčiť kvalitu napadaného snehu v kombinácii so skipassom za 13€. Kombinácia sa ukazuje ako návyková a všetci okrem mňa brúsia resp. prášia až do záverečnej. Ja radšej šľapkám na Západné Sadzele a neskôr aj na protiľahlé Kudebi (3007). Lyžovať nevyšliapané ma baví čoraz menej.

Podvečer je sedlo prejazdné a tak neváhame a presúvame sa na severnú stranu pohoria do dediny Kazbegi (1740), z ktorej sa začína výstup. Ubytovávame sa spolu s ďalšou partiou Slovákov, ktorá sa práve vrátila z úspešného vrcholového ťaženia. Získavame cenné, nie však pozitívne informácie, ktoré potvrdzujú vizuálny stav údolia – snehu je na sever od hrebeňa výrazne menej, čo komplikuje situáciu prakticky v každej etape výstupu. Spodné kóty sú bez súvislej prikrývky, treba kľučkovať, špekulovať, prenášať. Postup od meteostanice, resp. lyžovanie v týchto partiách, je skoro nemožné. Južné úbočie Kazbeku, pod ktorým vedie normálka, je vytopené, všade veľa skál, ľadovec pootváraný a na tom všetkom 20-30 cm nespracovaného snehu z nočného sneženia. Malo to byť celé inak. Snažíme sa z informácií vyvodiť nevyvoditeľné. Ešte raz chalanom pogratulujeme k vrcholu a zaľahneme. Ráno sa začína naozajstné dobrodružstvo.

Po prevoze na opačnú stranu údolia stúpame ku kostolu Svätej Trojice (Cminda Sameba, 2170). Skoro všetci na lyžiach, o skialpe však ťažko hovoriť. Nebyť včerajšieho sneženia, brúsime nasucho. Pripojí sa k nám samozvaný Guide. Sprevádzal aj chalanov pred nami. Je mlčanlivý a celkom nenáročný. Očami sa dohodneme na podmienkach spolupráce. Ranná hmla sa rýchlo trhá a nálada wumannschaftu sa pozvoľna zlepšuje. Ešte viac po prvom vzhliadnutí kráľa tejto časti pohoria – Kazbeku – šiestej najvyššej hory Kavkazu (5034). Fakt pekná majestátna hora. Žiadna rozkysnutá dvojbuchta sprofanovaného Elbrusu.

Od chrámu berieme pravé rebro údolia, ktoré stúpa smerom na západ k sedlu Arša (Arsha Pass, 2940). Na jeho temene je súvislejšia flákota staršieho snehu s prevejom, celá južná strana údolia je inak vytopená. Pripomína mi to zle načasovaný pokus o hrebeň Nízkych Tatier, aj terén je veľmi podobný, odmysliac si vzdialenejšie okolie. S naberaním výšky snehu samozrejme pribúda, ale ešte aj za sedlom na kótach cez 3000 je potrebné dávať pozor na skryté kamene. Pred ľadovcom Gergeti, ktorý je potrebné v závere dňa pretraverzovať, sa jemne spomaľujeme. Hlavne na benjamína výpravy Jakuba dolieha výška. Venujeme mu jedno-dve povzbudivé slová, viac však zaberá Hankin hroznový cukor a ibáče s tímovej lekárničky. Vyberáme lano a v naivne priateľskej nálade nasledujeme zarasteného Guida cez „Ľednik“ Gergeti, z ktorého sa zajtra vykľuje všetko možné len nie priateľ.

Po siedmich hodinách dorážame na meteostanicu. Trochu sfúkneme a doplníme tekutiny. Ale keďže už zajtra bude podľa predpovede deň „D“, nezostáva nám nič iné, len využiť zostávajúce dve hodiny slnka na čo najväčšie nabratie výšky. Normálka stúpa len pozvoľna a tak sa púšťame priamo hore po jednom z južných rebier nad chatou smerom k malej kaplnke na kóte cca. 3900. Pridávame tak k nastúpaným 1800 ďalších 250 vm. Nie je to síce dostatočná prevencia pred bezsennou nocou, plní to však aj druhý účel. Ako na dlani máme zajtrajšiu prvú tretinu trasy. S plánom, ktorý sa mi priebežne prevaľuje mysľou, sa zverujem zvyšku týmu. Čo tak netrápiť vytopenú zašutrovanú a dotrhanú normálku, ale skúsiť stredom, resp. vonkajším ohybom ľadovca Gergeti, ktorý je tu viac tienený a vyzerá lepšie vysnežený. Protiváhou jemnému natiahnutiu trasy by mohla byť plynulosť postupu a najmä možnosť použiť lyže aj pri zostupe. Chalani pred nami lyže po prvej alimatizačke normálkou úplne odložili. Boli hore 4 dni a mali viac času na prípravu. Nám „dr. Iľko“ či jeho gruzínska alternatíva pridelil len jeden slnečný deň - zajtra.
Vyrážame proti vrcholu netypicky neskoro, až s brieždením. Nechceme riskovať čelovkový nástup na neznámy ľadovec a veríme si, že budeme dostatočne rýchli. Po pár metroch s lyžami na pleciach riešime prvú komplikáciu – prasknutý skelet na jednej z lyžiarok. Asi mu bola zima, tak ho „zateplíme“ hrubou vrstvou lepiacej pásky. Tvári sa, že takto chvíľu vydrží. Po približne kilometri zapíname a po chvíli už naviazaní prekonávame okrajové seraky ľadovca. Mäkké oranžové ranné slnko osvetľuje neďaleké Orcveri (4350 m) oblepené strmým ľadom, aj Kazbek po našej pravici sa pomaly rozžiaruje. Nasadzujeme trvalo udržateľné tempo a plynulo ukrajujeme z pozvoľna sa dvíhajúcej ľadovcovej pláne hľadajúc najkompaktnejšiu líniu. Prvý na lane so stisnutým zadkom naťahuje paličku čo najviac pred lyže, hľadajúc skryté nebezpečenstvá. Tých, s blížiacim sa sedlom (Kazbek Pass cca.4400), pribúda. Pod chvíľou sa zradná tenká vrstva nového snehu otvorí a palička vhupne do prázdnoty. Trasa sa kontinuálne špirálovito stáča okolo Kazbeku v smere hodinových ručičiek. Pred sedlom sa pred nás zaraďuje dvojica Švajčiarov z normálky.

Sme dva vlaky smerujúce na spoločnú koľaj. Švajčiarsky je jemne rýchlejší. V sedle sme o 10:15, medzičas máme slušný. Z plochého terénu za sedlom (Kazbek Plato) nasadzujeme šikmý stúpajúci traverz, ktorý postupne naberá na sklone a stále viac tvrdne. Aj tu cítiť biedu sezóny. Sme na severnom úbočí vrcholovej pyramídy, v spádnici západného vrcholu, približne na kóte 4750. Na haršajzňoch to prestáva byť bezpečné tak nahrádzame lyže mačkami a cepínmi. Vzadu nad nami sa týči dvojica trojuholníkových serakov. Nahlásený vietor naberá na sile, povrch je v pohybe. Zhora počujeme škrabot hrán zrezávajúcich temená návejov. Sú to Švajčiari lyžujúci na lane. Pýtame sa, či dosiahli vrchol. Že pod hrebeňom narazili na otvorené, ťažko prechodné trhliny a rozhodli sa otočiť. Zaváhame. Lukáš overí pozíciu cez GPS. Sme cca. 100 m od nalogovanej trasy. Ešte pred serakmi bolo treba zalomiť kolmejšie k hrebeňu. Skúšame ešte pár metrov priamo hore. Niečo sa však zmenilo. Morál poklesol, bojovnosť sa vytratila. Švajčiari nás načali a tak je aj slabšia aklimatizácia zrazu doternejšia a prehovára telo k ústupu. Ten volíme skoro jednohlasne približne o 12:30. Sonar ukazuje 4790 mnm, sme len pár metrov pod vrcholom. Čas nás netlačí, počasie je akceptovateľné, ale dnes to tak proste má byť...

Sklesáme k lyžiam, prestrojíme a až pod sedlo skĺzavame nenaviazaní. Výšková lyžovačka je o jedinom. V zdraví dôjsť dole, bez ohľadu na štýl. Pod sedlom sa naviažeme a pokračujeme v kopírovaní vlastnej výstupovky, ktorú medzičasom preorali dve sady Švajčiarskych oblúkov. Lyžba na lane je o hubu. Luki, veľký chlap predo mnou, ma pod chvíľou trhnutím katapultuje vpred, ako šarkana na povrázku. Nestíham tie poryvy pluhom hamovať a stehná mám totálne spálené. To isté zrejme spôsobujem Hanke naviazanej za mnou. Občas sa zamotáme ako štence do klbka. Je to však stále lepšie, a hlavne rýchlejšie a bezpečnejšie, ako cupkať dole nasucho. Ľadovec na slnku rýchlo stráca hornú mäkkú vrstvu a počet zívajúcich dier je výrazne väčší, ako pri ceste nahor. Blížime sa k „pevnine“, už vidieť okrajovú morénu. Zrazu sa pred nami vynoria Švajčiari. Vlastne iba jeden. Rozrušene artikuluje a ukazuje na povraz smerujúci k diere v ľade. Potriafali kamene rozhádzané na okraji ľadovca a chceli vyzuť lyže. Dva tri kroky bez nich a chlap zmizol z horizontu a zastavil sa o 6-7 metrov nižšie, zakliesnený v ľade. Našťastie je pri vedomí a až na vykĺbené rameno pomerne živý.

Vieme, čo treba robiť, len presne nevieme ako. Na kurze je všetko iné. Terén nie je nestabilný a pri každom pohybe nehrozí ďalšie zošuchnutie. Lukášovia vpredu však zachovávajú duchaprítomnosť a porobia aké také štandy skrutkami do odtopeného ľadu. Vyťahujú žumare, blokanty, prusíky a všetku tú ľadovcovú bižutériu, ktorú sme toľkokrát vláčili zbytočne práve pre takýto prípad. Sme na jedného raneného šiesti a máme čo robiť, aby sme ho dostali von. Až skoro po hodine vykukne z diery vyzimený Švajčiar. Je ubolený a dostáva prvú pomoc od našej lekárky Ivy, ktorá mu stabilizuje vykĺbenú ruku. Pripájame Švajčiarov k nášmu lanu a krok po kroku s lyžami na pleciach opúšťame mínové pole. Ešte pred tým voláme 112. Oprašujem ruštinu a v kombinácii s angličtinou vysvetlím dispečingu situáciu. Zdá sa, že sme sa pochopili. Vrtuľník dosadne pri meteostanici pár minút po tom, ako k nej dorazíme my.

Večer analyzujeme situáciu a predpoveď počasia. Žiadna ďalšia diera už nehrozí. V piatok ráno teda pobalíme a za zhoršujúceho sa počasia opúšťame meteostanicu, Kazbek aj ľadovec Gergeti. Lyžba je taká ako má byť. Chvíľu dobrá, chvíľu horšia. Nebyť ťažkých batohov, možno sa aj zabavíme. Štvornohý Guide napriek pohonu 4x4 v tejto fáze nestíha, hoci doteraz mal výrazne navrch. Príjemne prekvapí spodná pasáž pod sedlom Arša, kde to púšťame stredom dolinky po fajnovom sadnutom firne. Dolinka sa postupne uzatvára v žliabok, ktorý nás vypľuje priamo nad kostolom Svätej Trojice, z ktorého je už vidieť do dediny. Za túto pasáž pridelíme Kazbeku pár červených bodov naviac. Oblepená lyžiarka práve domlela a nebo ju začína intenzívne oplakávať...

Dopadlo to nakoniec lepšie, ako sme si v prvý moment boli ochotní pripustiť. Ak by sme „trápili“ vrchol a schádzali o 2-3 hodiny neskôr, helvét by mal vážny problém, hlavne s podchladením. Parťák by ho sotva sám vytiahol, aj keď metodika hovorí, že sa to dá. Namiesto gratulačných máme v schránkach niekoľko ďakovných mailov zo Švajčiarska, čo je myslím viac, ako dostatočná satisfakcia za chýbajúcu vrcholovú fotografiu, ktorých máme na harddiskoch aj tak plno :-)

Martin Repický