Okolo Triglavu na lyžiach

Túžba objavovať možnosti skialpinizmu za hranicami Slovenska a výborná predpoveď na prvý marcový víkend znamená, že obľúbené tatranské zákutia vymeníme za nepoznané prostredie Julských Álp.

Našim cieľom je samozrejme dominanta Julských Álp a národný symbol Slovinska - Triglav. Za východisko si vyberáme dedinku Trenta, do ktorej sa dostaneme cez Kranjsku Goru a sedlo Vrsic. Už cestou zisťujeme, že oproti minulému roku, kedy bolo v miestnych kopcoch aj päť metrov snehu, to túto zimu so snehom také radostné nebude.

Za Trentou nechávame auto v ústi doliny Zadnjica a vyrážame cez sedlo Cez Dol na Zasavsku koču v sedle Prehodavci. Čaká nás 1300 výškových metrov a štvorhodinový pochod k nášmu prvému nocľahu. V zajatí stien okolitých kopcov si razíme cestu dolinou s minimálnym množstvom snehu, ktorý bol vplyvom silného vetra ufúkaný do ľadových platní. Napriek tomu komfortne dorazíme k chate a tešíme sa na samostatne stojaci winterraum v tesnej blízkosti zatvorenej chaty. Na spanie je k dispozícií 20 matracov s dekami, jediné čo nám chýba je piecka, v ktorej by sme si mohli aspoň trochu zakúriť. Pred večerou sa ešte vyberáme na Veľkú Zelnaricu, od ktorej si sľubujeme dobrú lyžovačku pri západe slnka. Namiesto toho nás čaká výstup zo sedla Vrata bez lyží po tvrdej, ufúkanej snehovej platni. Výhľady z vrcholu za námahu stáli, tak obzeráme cestu k zajtrajšiemu postupu.

Spíme luxusných 12 hodín a v sobotu ráno vyrážame na najvyšší kopec Julských Álp dostupný na lyžiach - Kanjavec. Nafúkané dosky a podozrivé zvuky snehu pri traverzovaní výstupových svahov nás od vrcholu odradia, a tak mierime na chatu v sedle Dolič, odkiaľ sa chceme dostať až na Kredaricu. Tam nás čaká nocľah na najvyššie položenej chate v Julských Alpách, ktorá je aj meteorologickým pracoviskom. Kedže sme všetci v zimnon Slovinsku prvýkrát, postupujeme podľa mapy značkou z chaty Dolič na chatu Planika a striedavo získavame a strácame výšku. Opätovne by sme určite volili zjazd k Vodnikovmu domu na Veljom poli a odtiaľ výstup cez sedlo Konjski preval na Kredaricu. No to by sme prišli o postup zaistenou cestou exponovaným hrebienkom k chate Planika.

Na chatu dorazíme už pomerne vyčerpaní, no na Kredaricu je to už len hodinka, tak nazbierame posledné zvyšky síl a pri západe slnka dorazíme na chatu. Ústretoví meteorológovia nás skvelo pohostia a zisťujeme, ako by sme sa čo najjednoduchšie dostali po výstupe na Triglav v nedeľu do Trenty naspäť k autu. Až tu stretávame po dvoch dňoch iných turistov a skialpinistov. Atmosféra je výborná, miestnym opisujeme, čo sme dnes všetko prešli a náš výlet ohodnocujú slovíčkom ,,brutalno“. Trošku nás však prekvapí zima v našej izbe a tak aj druhú noc spíme v spacákoch a s čiapkami na hlavách pri teplote pod bodom mrazu.

S Paľom sa rozhodneme pre skorý budíček, že si ráno ešte ,,vybehneme“ pred odchodom na Triglav. Ako prví vyrážame niečo po šiestej cestou cez Malý Triglav. Sneh je zamrznutý a v nepríjemných traverzoch, kde sa nie je čoho chytiť a pod nami je 500 metrová šľuchta, sa necítime s jedným turistickým cepínom veľmi komfortne. Po napätých chvíľach na predných hrotoch dosiahneme Malý Triglav, ktorý vyhlasujeme za dnešný hlavný vrchol. Na Triglav je to už len skoro vodorovný traverz, no nám naň už neostáva čas a morál šetríme na nepríjemný zostup naspäť na chatu. Po slovinských kamošoch nám parťáci posielajú cepíny, tak sa chvíľu v zostupe cítime istejšie.

Dorazíme na chatu, dáme raňajky a zostupujeme na chatu Valentina Staniča, odkiaľ nás čaká nekonečný zjadz dolinou za Cmirom. Snehy cestou dole za veľa nestoja, no scenéria je úžasná a za slniečka dorazíme na cestu, vedúcu k Aljaževovmu domu. Rozdelíme sa do dvojíc. Ja bohužiaľ musím s Paľom do sedla Luknja a Ivka s Paľom druhým sa vydajú už placatou a dlhou dolinou do dedinky Mojstrana. Do sedla Luknja nám cestu spríjemňuje pohľad do veľkolepej severnej steny Triglavu a po dvoch hodinách bez slnka sa tešíme v odmäknutom snehu na najkrajší zjazd výletu naspäť do doliny Zadnjica a k autu do Trenty. Kruh sa uzavrel, zvyšok partie vyzdvihneme v Kranjskej Gore a opäť sa vraciame rakúskymi diaľnicami na rodnú hrudu.

Lukáš Stanzel
foto Pavol Kadlečík